Pre konanie dobra treba trošku odvahy.  don Bosco

Myšlienky brata Rogera

Ježiš, urob z nás pokorných ľudí evanjelia. Tak radi by sme pochopili, že to najlepšie v nás sa utvára celkom jednoduchou dôverou... A to dokáže dokonca i dieťa.

Dobrota srdca a jednoduchosť ... uprostred všetkého.

Urobiť zem obývateľnou pre všetkých, nech sú blízko, či ďaleko – to je jedna z krásnych stránok evanjelia, ktoré máš napísať svojím životom.

Patríš k tým, ktorí sa delia i o málo, a tak prebúdzajú medzi ľuďmi krásnu nádej?

Pokoj v tvojom srdci skrášľuje život ľuďom, ktorí sú okolo teba.

Keď ti na pleciach spočíva ťarcha neúspechu či skúseností, ktoré ti vzali odvahu, hlboký pokoj ti dáva ľahkosť, aby si mohol pokračovať v ceste. A prebúdza sa úžas, závan poézie, jednoduchosť života...

Pokoj v srdci je nosným trámom vnútorného života, podopiera nás pri výstupe k radosti. Perly evanjelia, pokoj a radosť, môžu zaplniť priepasti úzkosti.

Radosť žasne. Spočíva v priezračnosti tichej lásky.

Ak by si stratil milosrdenstvo, stratil by si všetko.

Necháš sa viesť bezvýhradnou láskou: odpúšťať sedemdesiatsedem ráz, teda stále?

Život toho, kto miluje a zabúda na seba, je plný pokojnej krásy. Každé priateľstvo predpokladá vnútorný boj. A niekedy kríž vnáša svetlo do bezodnej hĺbky lásky.

V priezračnosti lásky spoznaj jednoducho svoje chyby a nezdržiavaj sa pohľadom na smietku v oku svojho brata.

Pre vnútorný rast je nevyhnutné objaviť pár nosných myšlienok, ku ktorým sa môže človek po celý život stále vracať. Človek sa formuje a svoju vnútornú jednotu nachádza iba vtedy, keď vychádza z niekoľkých ústredných miest v evanjeliu.

Nechaj sa preniknúť duchom blahoslavenstiev: radosťou, jednoduchosťou, milosrdenstvom.

Vedieť, že sme Bohom vypočutí, pochopení a že nám odpúšťa, je jedným z prameňov pokoja... a uzdravenie srdca je blízko.

Dôvera, ktorá vychádza z hĺbky, nás nevedie k tomu, aby sme sa zbavili zodpovednosti, ale k tomu, aby sme boli prítomní na miestach, kde je ľudská spoločnosť podlomená alebo roztrieštená. Robí nás schopnými vziať na seba riziká, stále napredovať, aj tvárou v tvár zlyhaniam.

Možnosť byť vypočutý zmierňuje bolesť zo zranení z blízkej či dávnejšej minulosti. Tu sa môže začať uzdravovanie duše.

Pamätaj na túto jasnú skutočnosť evanjelia: Ty druhých vedieš ku Kristovi predovšetkým svojím životom.

Kde je prameň nádeje a radosti? Spočíva v Bohu, ktorý nás neúnavne hľadá a nachádza v nás hlbokú nádheru ľudskej duše.

Človek začína chápať tajomstvo viery najskôr srdcom, hlboko vo svojom vnútri. Vnútorný život sa rozvíja postupne. A tak sa ukazuje, že viera, dôvera v Boha, je niečo celkom jednoduché, také prosté, že ju môže prijať každý. Je ako vykročenie obnovované tisíckrát, počas celého života, až do posledného výdychu.

Jednoduchá modlitba, tiché povzdychnutie či detská modlitba ťa udržuje v bdelosti. Či azda Boh nezjavil maličkým to, čo mocní tohto sveta sotva pochopia?

Človek prijíma volanie evanjelia najprv v srdci, hlboko vo svojom vnútri.

Modlitba je niekedy vnútorným bojom, inokedy zas odovzdanosťou celej bytosti. V danej chvíli sa stáva akoby jednoduchým spočinutím v Bohu v tichosti. To je azda jeden z vrcholov modlitby.

Mlčanie je niekedy v modlitbe všetkým.  

Keď otvoríme evanjelium, môžeme si povedať: Tieto Ježišove slová sú ako akýsi starodávny list pre mňa napísaný v neznámom jazyku. Ale keďže mi ho adresuje niekto, kto ma miluje, budem sa snažiť porozumieť jeho zmyslu a prenesiem do života to málo, čo som z neho pochopil...

Šťastný je ten, kto kráča od pochybnosti smerom k jasnosti pokornej dôvery v Boha! Tak ako sa rozplynie ranná hmla, rozjasní sa temnota ľudskej duše. Nejde tu o iluzórnu dôveru, ale o čistú, jasnú dôveru, ktorá nás v konkrétnych situáciách podnecuje konať, chápať a milovať.

Boh chce, aby sme boli šťastní. Ostáva na nás, aby sme objavili evanjeliové skutočnosti, ktoré robia život krásnym: dôveru, ducha chvály, plnosť srdca, radosť obnovovanú v každom okamihu...

Čírymi prameňmi znovuzrodenia sú zmierenie a odpustenie.

Existujú ľudia, ktorí darovaním seba samých prinášajú svedectvo o tom, že človek nie je vydaný napospas beznádeji. Patríme k nim aj my?

Keď pochopíme, že nás Boh miluje a rovnako miluje aj toho najosamelejšieho človeka, vtedy sa naše srdce otvára pre iných. Stávame sa pozornejšími k ľudskej dôstojnosti a pýtame sa sami seba: ako môžeme pripraviť cesty dôvery na zemi? Čo ako sme bezmocní, vari nie sme povolaní svojím životom šíriť okolo seba tajomstvo nádeje?

Dobrota srdca je neoceniteľnou hybnou silou.

Modlitba je pokladom evanjelia. Otvára cestu, ktorá vedie k láske a odpúšťaniu.

Odpustenie môže zmeniť naše srdce aj život. Dosiahne, že pominie tvrdosť a krutosť odsudzovania, aby prenechala v našich srdciach priestor pre dobrotu a láskavosť. A staneme sa schopnými snažiť sa viac chápať, ako byť chápaní.

Znova a znova odpúšťať, to je najväčší prejav lásky.

Kto žije pre Boha, rozhoduje sa pre lásku. Táto voľba si vyžaduje neprestajnú bdelosť. Srdce rozhodnuté milovať môže zo seba vyžarovať nekonečnú dobrotu.

Nasledovať Krista s rozhodným srdcom neznamená spustiť ohňostroj, ktorý na chvíľu zažiari na oblohe a potom rýchlo zhasne. Nasledovať Krista znamená vydať sa na cestu dôvery a zotrvať na tejto ceste, ktorá môže trvať celý život.

Boh od nás očakáva, že sa budeme pripravovať na to, aby sme sa stali šíriteľmi radosti a pokoja.

Aby bol život krásny, nie je nevyhnutné mať výnimočné schopnosti alebo mimoriadne nadanie. Šťastie spočíva v pokornom sebadarovaní.

To, čo robí život šťastným, je napredovanie k jednoduchosti nášho srdca a života.

nahor