7

Gitarové materiály

 

•••  Animátorské materiály  •••

    TALIANČINA                                                 

more

  myšlienky
 
modlitby

  
meditácia

more

  láska a sexualita
 
výchova
   
kresťanstvo
   
rôzne

more

ponuka skautingu

výchovný systém

činnosť

more

  hry v prírode
 
hry v klubovni 
 
nápady
 
správy z akcií  

more

niekoľko drobností pre zlepšenie nálady :-)



© hanadesign Pre konanie dobra treba trošku odvahy.  don Bosco

 

MALÉ PRÍBEHY

 

Niekoľko vzácnych minút
Ako sa chytajú opice
Posledný v triede
Kým ich dohonia duše
Vajce
Pravda sa nedá kúpiť
Úspech... a čo ďalej?
Pomýlili ste sa o jednu nulu
Zlatá medaila

 

 

Niekoľko vzácnych minút

 

Slávny francúzsky cyklista Michel Forestier viedol pelotón na jednom z najťažších traťových úsekov pretekov Tour de France. Zdalo sa, že jeho víťazstvo je isté. V ten deň bol vo vynikajúcej forme a naplno sa rútil alpskými serpentínami. Jediný, kto by mohol ohroziť jeho víťazstvo, bol Talian Ricardo.

V istom momente ho Ricardo dochytil. Netrvalo dlho a po ťažkom šprintérskom súboji sa Ricardo ocitol pred svojím súperom. Na nasledujúcej zákrute však Talian náhle stratil kontrolu nad bicyklom a zmizol v úžľabine. Iba Forestier videl, čo sa stalo. Krátko zaváhal...

Nato prudko zabrzdil, zoskočil z bicykla a zbehol do úžľabiny. O chvíľu odtiaľ vyšiel s raneným cyklistom na chrbte. Okamžite sa ho ujal Červený kríž.

Forestier stratil niekoľko vzácnych minút a s nimi aj víťazstvo. Ale chýr o tom, čo bolo príčinou jeho oneskorenia, sa rozšíril ako blesk. A tak ho diváci v cieli privítali búrlivými ováciami.

 

 

Skús sa pri napĺňaní svojich osobných cieľov pozerať aj trošku okolo seba. Možno zrazu zbadáš vo svojej blízkosti človeka, ktorý práve teraz potrebuje tvoju pomoc. Čo spravíš? Pôjdeš bez zastavenia ďalej, aby si náhodou nestratil ani trochu času?

 

Niekto možno čaká len na tvoj úsmev, na pár príjemných viet, na povzbudenie, poradenie...

 

nahor

 

Ako sa chytajú opice

 

Lovci opíc vymysleli jedinečný spôsob, ako chytať opice. Keď objavia v pralese miesto, kde sa opice schádzajú, zakopú do zeme kokosové orechy s malým otvorom, cez ktorý prekĺzne ruka opice. Potom do orechov vložia za hrsť ryže alebo bobúľ, na ktorých si opice najradšej pochutnávajú.

Len čo lovci odídu, opice sa začínajú zbiehať. Zvedavé, ako vždy, pozerajú na kokosové orechy a keď vyňuchajú skryté dobrôtky, strkajú ruky do malých otvorov a naberú si do hrsti, koľko len môžu.

Ale veľkosť otvoru je zákerne premyslená. Prázdna ruka ním prejde, ale plná nie a opice ťahajú a ťahajú... Namáhajú sa zo všetkých síl, ale ani na chvíľu im nenapadne otvoriť ruku a vypustiť, čo držia v hrsti. Na to čakajú skrytí lovci. Vrhnú sa na opice a ľahko ich pochytajú.   

 

 

Neprichádzaš aj ty o niečo dôležité a v živote podstatné len preto, že sa bojíš otvoriť päsť, v ktorej zvieraš niečo, čo pokladáš za nanajvýš potrebné, a pritom je to zbytočné?

Elegantní a usmievaví lovci nikdy nespia. Skrývajú svoje pasce všade, kade chodíme. A tak potom často medzi sebou stretávame ľudí so zavretými päsťami a s vyhasnutým srdcom.

 

nahor

 

Posledný v triede

Keď bol Ján Krstiteľ Vianney, budúci arský farár, seminaristom, mal veľké problémy s učením. Nevedel pochopiť ani tie najjednoduchšie pojmy. Predstavení seminára ho poslali niekoľkokrát domov. Ale on stále naliehal, že chce pokračovať. Keď mal dvadsaťjeden rokov, sedával v triede s chlapcami, ktorí boli od neho o desať rokov mladší. Jeden z nich, jedenásťročný, mu začal pomáhať v učení.

Ján Krstiteľ Vianney bol veľmi vďačný svojmu malému učiteľovi, ale problémy pretrvávali: nechápal, nepamätal si, klesal na mysli, zajakal sa.

Chlapec sa na to sťažoval svojim spolužiakom. Ján Krstiteľ Vianney to počul. Vyšiel z lavice, kľakol si pred ním a povedal: „Odpusť mi, že som taký hlúpy.“

 

 

Na pšeničnom poli boli skoro všetky klasy sklonené k zemi. Iba niekoľko vzpriamených stebiel sa pozeralo radostne k nebu, na okolostojacich i na svojich spoločníkov.

„My sme najlepší,“ vrieskali. „Neohýbame sa ako otroci, naozaj sa dá povedať, že sme pánmi udalostí a ovládame situácie.“ Ale vietor, ktorý pozná život lepšie ako všetci, sa uškŕňal: „ Čo by nestáli vzpriamene... keď sú prázdne!“   

 

Nehraj sa na bossa, keď ním nie si. Netvár sa ako najmúdrejší, najskúsenejší, pretože nie si najmúdrejší, ani najskúsenejší. Nemysli si, že tvoje názory sú najlepšie, pretože tiež sa môžeš mýliť. A nesnaž sa byť všade prvý v rade, lebo sa ti môže stať, že ti povedia: uhni, zacláňaš.

Buď skromný. Menej hovor a viac počúvaj. Pomáhaj druhým, aj keď vieš, že nič za to nedostaneš a možno sa ti nikto ani nepoďakuje. Ale ty nezabudni povedať každému „ďakujem“ aj za hocijakú drobnosť, alebo samozrejmosť, ktorú pre teba niekto spraví.

Pokora ti umožní rásť v láske...

                                                                           

 nahor

 

Kým ich dohonia duše

Jeden cestovateľ sa vydal do nesmiernych amazonských pralesov v Južnej Amerike. Pátral po ložiskách ropy, ktoré tam mohli byť, a veľmi sa náhlil. Prvé dva dni sa domorodci, ktorých si najal ako nosičov, prispôsobovali rýchlemu tempu bieleho muža. Na tretí deň ráno sa však ani nepohli a nedalo sa z nich dostať ani slovo. Stáli, akoby tam ani neboli. Bolo jasné, že sa nemienia vydať na cestu. Bádateľ netrpezlivo ukazoval na hodinky a veľkými gestami sa usiloval naznačiť hlavnému nosičovi, že treba vykročiť, lebo čas súri.

„Nejde to,“ povedal pokojne hlavný nosič. „Títo muži napredovali veľmi rýchlo a teraz čakajú, kým ich dohonia ich duše.“

 

 

Skús si nájsť niekedy cez deň pár minút na ticho – na modlitbu, meditáciu, zamyslenie, rozjímanie... A  pocítiš, ako ťa doháňa tvoja duša, ktorú si v tej svojej každodennej rýchlosti nechal za sebou alebo dokonca stratil.

 

nahor

 

Vajce

 

Jedna žena, ktorá nemala priveľké ekonomické vzdelanie, raz našla vajce. Celá šťastná zavolala manžela a deti a povedala: „Je koniec všetkým našim starostiam. Pozrite sa, našla som vajce! Nezjeme ho, ale dáme ho vysedieť susedovej kvočke. Potom budeme mať kuriatko, z kuriatka bude sliepka. Samozrejme, sliepku nezjeme, ale necháme ju znášať kopu vajec a z vajec budeme mať kopu sliepok, ktoré budú znášať ďalšie vajcia. A tak budeme mať veľa sliepok a veľa vajec. Ani sliepky ani vajcia nezjeme, ale ich predáme a kúpime si teliatko, teliatko odchováme a bude z neho krava a krava bude mať ďalšie teliatka a budeme mať celé stádo. Potom stádo predáme a kúpime si pole a predáme aj pole a kúpime, kúpime a predáme...“ Ako tak rozprávala a popri tom gestikulovala, vajce jej vypadlo z ruky a rozbilo sa.

 

 

Naše predsavzatia sa často podobajú táraniu tejto ženy:

„Urobím... Poviem... Zadovážim.“

Dni a mesiace utekajú a my nerobíme nič.

 

nahor

Pravda sa nedá kúpiť

                           

Chorsoes, perský kráľ, sa proti všetkým očakávaniam zotavil po ťažkej chorobe. Tu si zvolal svojich radcov a povedal im: „Dnes by som chcel od vás počuť, čo si o mne myslíte. Nazdávate sa, že som dobrý kráľ? Povedzte bez obáv pravdu. Za to každého z vás odmením drahokamom.“

Radcovia jeden po druhom predstupovali pred kráľa s peknými slovami a prehnanými chválami. Keď prišiel na rad múdry Elaim, povedal: „Pán kráľ, radšej by som mlčal, lebo pravda sa nedá kúpiť.“

Kráľ povedal: „Dobre teda, nedám ti nič. A teraz môžeš otvorene povedať svoju mienku.“

Vtedy Elaim povedal: „Môj kráľ, chceš vedieť, čo si myslím? Myslím si, že si človek s mnohými slabosťami a chybami, rovnako ako my. Ale tvoje chyby majú oveľa väčšiu váhu, lebo celý národ stoná pod ťarchou daní. Myslím, že vydávaš priveľa peňazí na oslavy sviatkov, výstavbu palácov a predovšetkým na vedenie vojen.“

Keď to kráľ počul, zamyslel sa. Potom dal každému radcovi po jednom drahokame, ako bol sľúbil. Elaima však vymenoval za svojho kancelára.

Na druhý deň predstúpili lichotníci pred kráľa. „Môj kráľ,“ povedal ich hovorca, „obchodníka, čo ti predal tieto šperky, treba obesiť! Lebo drahokamy, čo si nám daroval, sú falošné.“

„Viem,“ odpovedal kráľ. „Sú rovnako falošné ako vaše slová.“

 

 

Chráň sa neúprimnosti. Len zbabelí ľudia klamú druhých preto, aby sa im zapáčili. Úprimnosť je predpokladom k dôvere a láskavosť je prostriedkom, aby otvorená pravda druhého nezranila.

 

nahor

 

Úspech... a čo ďalej?

 

Veľký španielsky spisovateľ Lope de Vega ležal na smrteľnej posteli. Jeho život mu ako film prechádzal pred očami. Mal veľa úspechov a celý život ho ľudia zahŕňali potleskom. Nadchol ich viac ako tisíc divadelnými hrami. Žil iba pre úspech – a nemal byť na konci takého úspešného života spokojný?

Keď sa blížila jeho posledná hodina, videl veci odrazu inakšie. Ale ošetrujúci lekár mu plný obdivu povedal: „Môžete zomrieť šťastný. Svet na vás nezabudne, vojdete do dejín ako veľký človek.“

„Pán doktor,“ povedal zomierajúci, „teraz už uznávam, že pred Bohom je iba ten veľký, kto má dobré srdce. Ako rád by som teraz dal všetky úspechy svojho života za to, aby som mohol urobiť o jeden dobrý skutok viac.“

 

 

Dokonalá múdrosť spočíva v tom, že nikdy nezabúdame na cieľ celého života.

 

Keby som tak mohol každý deň urobiť aspoň o jeden dobrý skutok viac...

 

nahor

 

Pomýlili ste sa o jednu nulu

 

Kardinál Alexander Farnese (neskorší pápež Pavol III.) bol veľmi štedrý. Raz ho istá chudobná matka poprosila o päť strieborniakov, ktoré vo svojej veľkej núdzi nevyhnutne potrebovala. Kardinál poslal svojho sekretára, ktorý jej priniesol 50 strieborniakov.

„To je omyl,“ povedala chudobná žena. No sekretár ukázal lístok, na ktorý kardinál naozaj napísal 50. Dobrá žena sa s tým lístkom vybrala za kardinálom. „Eminencia,“ povedala, „pomýlili ste sa o jednu nulu!“

„Naozaj, máte pravdu!“ odpovedal kardinál. Vzal pero a s úsmevom pripísal ešte jednu nulu. Žena s dojatím čítala: 500 strieborniakov.

 

 

Odvaha môže mať rôzne formy. Jednou z nich je aj veľkodušnosť - odvaha použiť na veľký cieľ veľkorysé prostriedky, odvaha rozdávať.

Druhým ľuďom môžeš darovať niečo zo svojho majetku, niečo zo svojich vedomostí, ale najväčšiu odvahu dokážeš, ak s láskou daruješ sám seba...

 

nahor

Zlatá medaila

 

Bolo to na olympijských hrách v roku 1928 v Amsterdame. V šerme stáli proti sebe Talian a Francúz Gaudin. Šlo o zlatú medailu. Obaja muži šermovali ako zúriví a diváci sa pozerali so zatajeným dychom. Francúz mal zlú pozíciu, lebo dlhý Talian mal nad ním veľkú prevahu v dosahu. Gaudin útočil čoraz prudšie, takže útok a odraz nasledovali bleskurýchle za sebou.

Tu zrazu zasiahli rozhodcovia. Prestávka! Jeden z nich sa domnieval, že videl, ako Talian Francúza zasiahol. Radmi divákov prešla vlna povzdychu. Ak Francúz dostal zásah, bola zlatá medaila stratená...

Konečne sa rozhodcovia dohodli. Ich hovorca vystúpil a oznámil: „Nijaký zásah!“ Diváci si vydýchli.

Vtedy si Francúz strhol prilbu, zdvihol fleuret na hruď, podišiel o krok k rozhodcom a povedal: „Je suis touché – zasiahol ma!“

Rozhodcovský rozsudok bol v jeho prospech, no on ho neprijal. Pravda bola preňho cennejšia ako ľsťou získaná zlatá medaila.

 

 

Spravodlivý a charakterný človek hovorí pravdu, koná spravodlivo a žije v pravde. Na pravdivý život treba mať silu a odvahu. Mnohí z nás vypočítavo alebo zbabelo cúvnu.

 

Ak máš dar viery a poznáš Pravdu – a nežiješ podľa nej... nezdá sa ti to hlúpe a zbabelé? Neklam sám seba, že si „nevidel zásah“, že si nepočul, ako máš žiť. V  tomto prípade pravda = život ... večný.

 

nahor

more

Pár krátkych príbehov pre dlhé letné a ešte dlhšie zimné večery.

more

Texty pesničiek, 

ktoré najviac hrávame na chatách, 

táboroch, 

výletoch.

more

fotky

more

 

 

nahor