©
hanadesign
NAČO
SÚ NÁM ROZPRÁVKY
Technika
je veľmi dobrá vec. Dokáže všeličo uľahčiť,
prináša nám komfort, ale má aj svoje úskalia. Jedno
z nich je to, že cez techniku sa vzďaľujeme prírode
a sebe navzájom. Spočiatku bola táto vzdialenosť
malá. Človek medzi seba a prírodu „vkladá“
nástroje a ešte donedávna – v 19. stor.
– v storočí pary a elektriny bola miera nášho
odprírodnenia nepomerne menšia ako dnes. A keďže
človek je tvor veľmi dômyselný, vymyslel virtuálnu
realitu – môže si dopriať hocijaké dojmy, bez
toho, aby si musel vyzuť papučky a vstať z dobre
vysedeného anatomicky tvarovaného kresla (treba predsa
žiť zdravo...) Podarilo sa nám do vysokej miery zbaviť
nutnosti priameho styku s prírodou a súčasne
sme sa stali závislými na sprostredkovateľoch s ňou.
(Vieme, ako je nám ťažko hodinu bez elektriky alebo týždeň
bez telefónu a internetu...) Podobne je to aj s kontaktom
medzi ľuďmi. Od nepamäti rodiny trávili večery v rodinnom
kruhu. V dnešnej dobe sa rodinný kruh zlomil na
polkruh okolo televízora. Deťom už mamky nerozprávajú
rozprávky, ale si to uľahčia technikou – poruke je
televízor a deti rozprávky pozerajú. Pozerať
rozprávku je tak trochu logický nezmysel – mala by
to byť pozeravka,
lebo už koreň slova rozprávka vyplýva zo slova rozprávať.
Tým sa myslí,
že niekto ju rozpráva alebo číta a iný počúva.
Musia byť k dispozícií aspoň dvaja ľudia a to
je podstatné – tá blízkosť ľudí. Dosť veľa sa
hovorí a píše o citovej deprivácií detí,
ktorá pochádza z nedostatku fyzického kontaktu
rodičov, z nedostatku pozornosti a lásky, aj o jej
neblahých dôsledkoch.
Dobrý
hospodár vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.
(Porov.: Mt 13, 52b) Rozprávky sú staré poklady, ktorými
nesmieme pohŕdať. Je v nich ukrytá veľká životná
múdrosť, prinášajú schopnosť rozlišovať medzi
dobrom a zlom a dávajú slobodu
obrazotvornosti. (Pri pozeraní obrazu sme obmedzení
prijať predstavu o danej skutočnosti, akú mali
tvorcovia...) Aj dospelý, ktorý ju číta, môže na
chvíľu opustiť prítomnosť a vrátiť sa do
bezstarostného detstva, do svojho vlastného rozprávkového
sveta, k hrdinom svojho detstva. Byť stroskotancom
ako Robinson nie je tragédia, ale úžasné dobrodružstvo.
A Janko Hraško je tiež celkom sympatický hrdina.
Tomáš
Akvinský napísal veľmi múdru vetu: Gratia subponent
naturam. (Milosť predpokladá prirodzenosť.) Rozprávky
máme na to, aby deti aj pomocou nich rástli v tej
prirodzenej rovine. Aby z nich prijali všetko to
pozitívne, čo prinášajú.
Mamky
a ockovia. Ak nechcete vychovať generáciu
dokonale ovládajúcu všetky počítačové hry, avšak
ľudí bez srdca, bez vzťahu ku krásam prírody a k duchovným
hodnotám, čítajte svojim deťom rozprávky.
Prajem
vám rozprávkovo krásny deň.
Štefan
Hrbček
nahor