© hanadesign Pre konanie dobra treba trošku odvahy.  don Bosco

LÁSKA A PARTNERSTVO

Môže existovať človek, ktorý netúži po láske? Všetky mýty, rozprávky, poviedky, filmy, jednoducho skúsenosť ľudí  všetkých čias a všetkých národov ukazuje: nič nie je na svete, čo by ľudia tak veľmi potrebovali, ako lásku; nič, po čom by sme všetkými nitkami svojho srdca tak túžili, nič, čo nás robí takými šťastnými...

„Láska je základné a prirodzené povolanie človeka.“

Existuje veľa podôb lásky - láska rodičov k svojim deťom a detí k svojim rodičom, láska priateľov, láska k blížnym, láska k Bohu... Alebo inakšie – láska k zvieratám, k hudbe, k prírode...

A predsa, keď hovoríme o láske, myslíme skoro vždy na lásku medzi mužom a ženou. Je to preto, že my sami pociťujeme v sebe vlastnú túžbu a máme vlastné skúsenosti s láskou. Ozajstné ľúbostné príbehy sa neodohrávajú v televízii, ale v skutočnom živote, svojím spôsobom práve tak pekne, práve tak smutne, práve tak dramaticky, ako ich opisujú rôzni spisovatelia.

Láska prekračuje hranice a nedá sa zadržať ani riekami, ani horami, ani tradíciou a predsudkami. Vždy keď sa dvaja ľudia skutočne nájdu, zdá sa im to ako zázrak, ako aj to, čo už dávno očakávali. „Milujem ťa už tak dlho, ešte skôr, ako som ťa spoznala, milovala som ťa, a čakala som na teba, a ty si prišiel, ako keby si bol vedel, že na teba čakám...“

LÁSKA JE MOŽNÁ

Na základe trpkej skúsenosti si niektorí ľudia myslia: láska je iba fatamorgána, za ktorou my, ľudia, síce vždy znova utekáme, ktorá však napokon vždy ostáva tým, čím je: ilúzia, sen, neuskutočniteľné želanie. Alebo inakšie: v skutočnom živote sa láska podarí iba úlomkovito, jednému viac, druhému menej, tretiemu vôbec nie...

Pravdou však je, že láska je možná! Láska sa môže vyjadriť a skutočne sa podarí, ak sa ľudia pridŕžajú „návodu na používanie“ toho, od koho láska pochádza. Láska je niečo živé, rastie a rozvíja sa, je zameraná na určitý cieľ. Všetko závisí od toho, či milujúci poslušne a jemnocitne na tento zákon lásky pristúpia, či sa mu zveria a nechajú sa ním viesť. Lebo láska sa podarí iba vtedy, ak sa podrobíme jej zákonitostiam. „Božie zákony“ sú práve týmto „zákonom lásky“, gramatikou lásky, návodom na použitie pre lásku, návodom na to, ako môže láska rásť, existovať a prežiť napriek všetkým súženiam.

MANŽELSKÁ LÁSKA NIE JE TO Najdôležitejšie

Láska medzi mužom a ženou je dôležitá, ale nie je najdôležitejšia. Je obšťastňujúca, ale nie je šťastím. Je zmysluplná, ale nie je úplným a výhradným zmyslom života. Je pre mnohých konkrétnou cestou, ale nie je cieľom, pretože cieľom všetkých cieľov má byť Boh sám. Toto posolstvo má najväčší význam pre vyjadrenie nášho života a našej spásy: pre tých, ktorí stroskotali alebo stratili svojho milovaného partnera, aby nepadli do jamy beznádejnosti; pre šťastne zosobášené páry, aby svoje vzťahy nepreťažili, a tým neohrozili osudným „primnoho“. Lebo keď si niekto myslí, že jeho partner musí znamenať na celý život „najväčšie šťastie“ (ako sa to často spieva v pesničkách), že on musí byť vždy ten „najväčší“ a ona vždy tá „najkrajšia“, veľmi sa mýli. Sklamanie, to znamená skúsenosť, že ten druhý tým všetkým nie je a ani nemôže byť, nevyhnutne príde. Potom však môže láska (alebo to, čo za ňu pokladáme) na tomto preťažení stroskotať. Treba toho druhého milovať, ale nie zbožňovať! Toto slovo je zradné - dosadiť človeka na miesto, ktoré patrí Bohu, je začiatkom konca. Veď na „úlohu“ hrať pre druhého Boha nikto nedorástol a vzťah stroskotá na tomto absurdnom pokuse.

Keď však zaberie Boh v živote jedného páru miesto, ktoré mu patrí, potom je nebezpečenstvo zažehnané. Konečný zmysel a konečné šťastie obidvoch je Boh, pre každého jednotlivo a súčasne pre oboch spoločne. To však nie je dôvodom na žiarlivosť, ale oslobodzuje lásku od bremena. Aj najmilovanejší človek môže ostať tým, kým je: mužom alebo ženou, človekom s prednosťami i chybami. Skutočne je možné patriť „celkom Bohu“ a súčasne „celkom mužovi“ alebo „celkom žene“.

Keď je totiž Boh vo vzťahu prítomný, nebude láska k partnerovi slabšia, alebo dokonca nudná, ale porastie a bude ešte výraznejšie ako doteraz prameňom radosti a šťastia. Pravé náboženstvo „netlmí“ žiadnu pozemskú lásku, ale ju očisťuje od uvedomeného i neuvedomeného egoizmu. Čím je láska k Bohu väčšia, o toľko väčšia bude aj láska k ľuďom: k mužovi, k žene, k deťom.

O OHROZENÍ LÁSKY

Bolo by však úžasne naivné myslieť si, že láska je niečo podobné, ako „ostrov blažených“. Lebo na jednej strane sú chorobné a zvrhlé formy uspokojenia sexuálnej žiadostivosti, a na druhej strane je každá, čo aká veľká láska, ohrozená normálnym egoizmom.

Keďže niet iných ľudí ako hriešnych, každá láska je ohrozená hriechom. Kto to popiera, nepozná ani život, ani seba samého. Priebeh sexuálneho stretnutia je síce vždy „rovnaký“, a predsa je celkom inakší, keď je preniknutý láskou, ako keď sa objatie stane len „sexuálnym bozkom Judáša“, za ktorým sa skrýva samoláska, bezohľadnosť, žiadostivosť, návykové používanie iného na ukojenie vlastnej potreby, zvedavosť a sebauplatnenie. Potom môžu nastať momenty, v ktorých aj zosobášeným ľuďom pripadajú ich objatia ako niečo nesprávne, pretože im niečo chýba. To nevyhnutné „niečo“, ktoré je potrebné pri každom sexuálnom stretnutí, je pravdivosť lásky.

Ak si chceme vytvoriť zrelé svedomie, musíme sa naučiť rozlišovať sexuálny egoizmus od žiadostivosti lásky a skutočne viesť sám so sebou istý druh boja – za to, aby sa láske urobilo miesto.

Takýto postoj sa volá cudnosť. V dnešnej dobe pomýlenej sexuálnej slobody je absolútnou nevyhnutnosťou pre každého človeka, ktorý nechce stratiť svoju dôstojnosť. Cudnosť je imúnnym systémom lásky. Bez nej sa láska nepodarí, ale skôr alebo neskôr zahynie.

LÁSKA, NEŽNOSŤ A SEXUÁLNE SPOJENIE

Poznáme nežnosť materinskú a otcovskú, priatelia a súrodenci sa objímajú, ľudia si podávajú ruky, kývajú si – telesnými, symbolickými znakmi lásky a rečou tela si vyjadrujú svoje sympatie.

Ale láska medzi mužom a ženou dáva telo ešte iným, tajomným spôsobom do ich vzájomnej služby. V zásade každý človek inštinktívne pozná tento rozdiel: inakšie sa objímajú a bozkávajú tí, ktorí sa ľúbia, ako priatelia a súrodenci. Predovšetkým ale: láska budí túžbu po najintímnejšom spojení, ktorého sú ľudia schopní telom i dušou – úplné odovzdanie sa! To znamená: milujem ťa so všetkým, čo si; rozhodujem sa pre teba bez výhrad, prijímam ťa s tvojou minulosťou i s tvojou – nie našou – budúcnosťou, nech prinesie čokoľvek, a tvoju schopnosť stať sa otcom, prípadne matkou, uznávam vďačne ako dar a úlohu pre nás oboch.

Preto ľudia, ktorí sa majú radi, by mali vyhovieť svojej túžbe až potom, keď si duša celkom privlastnila znak úplného odovzdania. Túžba by nikdy nemala „predbehnúť“ srdce, to znamená, že telo nemá vo svojej „reči“ povedať viac, ako je pravda. To konkrétne znamená: Ľudia by sa mali sexuálne zjednotiť až potom, keď sa rozhodli, a nie až potom sa rozhodovať. Pre kresťana je v každom prípade jednoznačné, že jeho manželstvo sa skutočne začne až s „áno“ pred Božou tvárou.

Z toho, prirodzene, taktiež vyplýva: čím je láska menšia a vôľa slabšia viazať sa, o toľko je hriech väčší. A naopak, čím je láska hlbšia a čím bližšie sú obaja (možno i zasnúbení) k slovu „áno“, ktoré ich manželstvo má odôvodniť a dovoliť začať, o toľko je menšia morálna škvrna ich nemanželského spojenia. Sexuálne spojenie však je a ostáva znakom pre úplné odovzdanie sa.

LÁSKA A SÚHLASNÉ ÁNO

Každý zaľúbený chce byť „zviazaný“ so svojim partnerom. Je to slobodná osobná vôľa, ktorá sa rozhoduje pre partnera, pre vernosť, pre konečné spojenie, „kým nás nerozlúči smrť“. Preto súhlasné „áno“ nie je iba prebytočný obrad, kus papiera alebo formalita, ktorá nemá s láskou nič spoločné. Pravý opak je pravdou: súhlasné slovo pri sobáši vychádza z lásky.

Voľná láska je ako biely černoch – niečo protirečivého, niečo, čo v skutočnosti neexistuje. Kto k svojmu vyznaniu lásky pripojí dodatok, že sa nemôže alebo nechce viazať, ten možno klame aj sám seba, v každom prípade však svojho partnera. Ak sa skutočne nechce viazať, potom ešte nie je jeho láska taká, aká by bola potrebná pre spoločný život, a predovšetkým pre plodenie spoločných detí. S niekým žiť bez toho, aby sme sa na neho chceli viazať, je taká istá bezohľadnosť, ako keby sme sa s niekým zosobášili bez toho, aby sme ho skutočne milovali. Milovať bez súhlasného slova „áno“ a „áno“ bez lásky – obidve sú deformácie vo vzťahu muža a ženy.

Samozrejme, môže existovať aj vážny dôvod ešte sa nezosobášiť, alebo azda vôbec neuvažovať o manželstve. Milujúci urobia dobre, ak si dôkladne rozvážia svoje konanie a poradia sa s niekým dôveryhodným. Tu je však dôležité: tomu, kto skutočne miluje, ťažko padne zdržanlivosť. Možno uzná, že by bolo jeho „áno“ unáhlené, ale bude tým trpieť. Pretože láska je sila, ktorá si žiada zjednotenie.

Viazanie, prevzatie zodpovednosti, rozhodnutie pre druhého, ktoré vychádza z lásky, zdôvodňuje manželský zväzok. Potom je manželstvo prirodzeným naplnením lásky.

„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“

(Podľa A. Launa)

nahor