© hanadesign Pre konanie dobra treba trošku odvahy.  don Bosco

Preventívny systém don bosca

(na inšpiráciu k našemu vlastnému pôsobeniu medzi mladými)

(ako výzva na hľadanie nových možností)

Témy:

Viac ako výchovný systém

Predchádzanie zla

Rozum (múdrosť)

Náboženstvo (viera)

Láskavosť

Byť medzi nimi

Aká má byť asistencia

Základné vlastnosti vychovávateľa

Tresty vo výchove

Voľný čas – hra – zábava

Hodnoty, ktoré sa hrou získavajú

Najdôležitejšie cesty lásky

Don Bosco bol vynikajúci vychovávateľ. Nebol teoretikom, ale prakticky uskutočňoval to, čo považoval za správne. Napísal síce ku koncu života malú brožúrku o preventívnom systéme, ale jeho veľké životné dielo (ktoré dnes pokračuje a rastie po celom svete), je to podstatné, kde bolo vidieť formu a zmysel jeho výchovného pôsobenia.

Pre don Bosca nebola výchova profesiou – zamestnaním, alebo záľubou, ale životným povolaním v plnom zmysle slova. Povolaním od Boha, ktoré vyčerpáva všetky jeho sily a schopnosti, konzumuje celý jeho život.

„Sľúbil som Bohu, že až do posledného dychu celý môj život bude patriť mojim úbohým chlapcom.“

Don Bosco si mohol vybrať z dvoch hlavných systémov výchovy – preventívny (predchádzať zlu) a represívny (zlo trestať, liečiť). Aj keď neodsudzuje represívny systém ako taký, on sa rozhodol pre preventívny – t.j. pre nutnosť predchádzať zlu, aby sa z mladých nestávali previnilci, delikventi. A z tých, ktorí už na takejto ceste boli, usiloval sa „urobiť ľudí - čestných a dobrých občanov“, a to láskou.

VIAC AKO VÝCHOVNÝ SYSTÉM

Pre skutočného vychovávateľa podľa vzoru don Bosca je preventívny systém niečím oveľa komplexnejším, ako „len“ výchovným systémom. Je to niečo, čo preniká celý život, zmýšľanie a postoje vychovávateľa, mení ho. Stáva sa jeho spiritualitou pre náročnú asistenciu, t.j. prítomnosť medzi chlapcami a život s nimi. „Pravidelné miesto stretnutia s Bohom sú naši chlapci.“ Tiež sa stáva askézou pre bezvýhradnú lásku, vždy pripravenú na akúkoľvek obetu. A tá je ovocím lásky k Bohu. Je to teda askéza radostnej obety. Záujem o chlapcov a vzťah k nim tiež má prenikať aj našu modlitbu, lebo tu stojí záujem o ich spásu.

Cieľ preventívneho systému smeruje dokonca cez „čestných občanov a dobrých kresťanov“ až k dosiahnutiu svätosti. A to bez poctivej snahy vychovávateľa o vlastnú svätosť nie je mysliteľné. V rukách svätcov a im blízkych bol preventívny systém aj tak vždy najúspešnejší.

PREDCHÁDZANIE ZLA

Postoj k zlu, pre ktorý sa don Bosco rozhodol, bol predchádzať ho, nedať mu možnosť. Počítal s mladíckou neskúsenosťou, nerozvážnosťou, ľahkomyseľnosťou, ktorá nevie ešte domyslieť následky svojho správania. Pod zlom rozumieme všetko, čo nepriaznivo pôsobí na vývoj mladého človeka. Určite sa nedá pochybovať o tom, že je lepšie a zdravšie predísť úrazu ako ho liečiť. To prvé však vyžaduje oveľa viac pozornosti a námahy, lebo nevieme kde, kedy a ako môže dôjsť k úrazu, pádu, zlyhaniu.

Preventívny systém:

- predloží a vysvetlí pravidlá

- nielen dozerá, ale stará sa, aby sa pravidlá zachovávali; preto sa usiluje zamedziť všetkým príležitostiam k priestupkom (počíta s mladíckou neskúsenosťou a nerozvážnosťou)  

- rozlišuje medzi hriechom a porušením disciplíny – skôr môže prehliadnuť a strpieť trochu nedisciplinovanosti, takej blízkej a vlastnej detskému veku, a celú svoju pozornosť môže zamerať na zamedzenie hriechu; práve týmto rozlišovaním otvára oči nevidiacej a neúprosnej spravodlivosti a otvára cestu láske

- rešpektuje a podporuje (čiže vychováva) slobodu a osobnosť mladého človeka (nedeformuje rovnakou šablónou)

- je radostnejší, udržuje detstvo a mladosť („Robte čo chcete, len nehrešte.“)

Prostriedkom k tomu je láskavá prítomnosť medzi chlapcami a podpora radou, upozornením, povzbudením, napomenutím, dobrým príkladom. Vychovávateľ je v predsunutej pozícii – ako dobrý pastier, ktorý ide pred svojimi ovečkami a vedie ich.

Celý preventívny systém sa opiera o tri piliere – rozum, náboženstvo a láskavosť. A celá don Boscova výchova vychádza a smeruje k Bohu.

ROZUM (MÚDROSŤ)

1. pilier preventívneho systému

Prečo najprv rozum, keď u don Bosca bola najnápadnejšia láskavosť? Láskavosť ako vonkajší prejav je vždy viditeľnejšia ako rozum, rozmýšľanie. Láskavosť patrí k metóde, ako treba niečo robiť. Keby sme však akokoľvek láskavo uplatňovali nesprávne princípy, výsledok by musel byť zlý. Ale v konečnom dôsledku aj tak tri princípy preventívneho systému - rozum, náboženstvo a láskavosť - tvoria nedeliteľný celok, rovnostranný trojuholník.

Rozum tu neznamená ani tak nejakú intelektuálnu výchovu, ale skôr múdrosť, rozvážnosť, zdravý ľudský zmysel, rozum osvietený vierou.

Múdrosť ako dar, vzdelávaný starostlivou skúsenosťou, naučí vychovávateľa:

- myslieť dopredu: v prvom rade je potrebné si nadobudnúť dostatočnú pedagogickú kompetenciu (pedagogika, psychológia, sociológia), potom si dôkladne pripravovať jednotlivé akcie, zásahy, predvídať rôzne situácie a reakcie...

- myslieť súčasne, priebežne: byť si vedomý, že v každom chlapcovi, aj zanedbanom, s nadobudnutými zlými vlastnosťami, je vnútorná schopnosť, aj skrytá túžba stať sa dobrým. „Vychovávateľ je buď optimista, alebo nie je vychovávateľ.“ Usiluje sa poznať a pochopiť chlapca v jeho celkom konkrétnom nezmazateľnom stave, s rodinným, dedičným, psychosomatickým kontextom. Dá mu možnosť prejaviť sa, uplatniť jeho vlohy a schopnosti (hra, zábava, šport, kultúra,...)

- myslieť dodatočne, hodnotiť: je to poklad nadobudnutých skúseností, ktoré hodnotíme sami pred sebou i s inými, porovnávame, zisťujeme chyby, nové možnosti,...

Schopnosť myslieť sa najviac získava a obnovuje v kontakte s mladými. Kto prestáva „asistovať“ (nestýka sa s mladými, nežije s nimi), postupne stráca schopnosť myslieť preventívne, stráca pružnosť, teoretizuje a nakoniec ani nevie, alebo nemá čo mladým povedať.  

Preventívny systém vychádza z rozumu vychovávateľa a smeruje k rozumu chlapca. Učí ho hneď od začiatku uvažovať a konať rozumne (samozrejme primerane jeho veku). Pomáha mu, aby sám seba pravdivo poznal. Neuspokojuje sa s dosiahnutou disciplínou; chce, aby chlapci konali z presvedčenia, z pocitu zodpovednosti. Preto tá nevyčerpateľná trpezlivosť vo vysvetľovaní, presviedčaní, povzbudzovaní.

Tiež tu ide o formovanie spoľahlivého svedomia chlapcov, ktoré je povolané skôr-neskôr nahradiť vychovávateľa. V dnešnej dobe je táto úloha o to ťažšia, že mladí majú nadmerné sebavedomie a pri tom podpriemerný cit zodpovednosti a spoluzodpovednosti. A k tomu záplavu protichodných informácií a z toho vyplývajúcu dezorientáciu.

NÁBOŽENSTVO (VIERA)

2. pilier preventívneho systému

Druhým princípom preventívneho systému je náboženstvo. Don Bosco bol vždy a všade kňaz. Preto aj výchovu bez vzťahu k Bohu a bez nadprirodzených prostriedkov považuje za podstatne obmedzenú.

„Iba s vierou je človek schopný začať aj dokončiť veľké dielo skutočnej výchovy.“

Ide tu o praktickú vieru, alebo život viery, čiže všetko, čo viera predpokladá, čo vyžaduje, čo s ňou súvisí, čo z nej vyplýva a čím obohacuje. Pre vieru nie je určený ani čas, ani miesto. Tá preniká a pretvára všetko.

Don Bosco so svojím známym zmyslom pre prax a jednoduchosť sústredil všetko, čo náboženstvo vyjadruje na život modlitby, na sviatosti (spoveď a Eucharistia) a na mariánsky kult.

Modlitba: ide o modlitbu, ktorá je prejavom živej viery a vnútorného presvedčenia. Predpokladom k takejto modlitbe sú dostatočné vedomosti o Bohu a o viere. Preto dáva don Bosco veľký dôraz na vyučovanie náboženstva a nenechal si ujsť ani jednu príležitosť na katechizovanie vo všetkých možných formách. Duchovne zanedbaných chlapcov vždy naučil základným kresťanským pravdám, u iných, kde našiel aspoň nejaké stopy,  upevňuje ich, dopĺňa, prehlbuje, zdokonaľuje až po svätosť.

Repertoár modlitieb má byť jednoduchý a solídny. Chlapcov nemáme „preťažovať“ množstvom modlitieb. Skôr sa treba sústrediť na kvalitu a úprimnosť. Modlitby majú byť krátke, pestré (vždy treba počítať s mladíckou nestálosťou!), môžu byť spojené so spevom, plné radosti, optimizmu (je vhodné spoločné oduševnenie, citový zážitok). Všetky modlitby a pobožnosti je vhodné rozvíjať na osnove liturgického roku, ktorý je živou skratkou dejín spásy.

Spoveď: don Bosco považuje spoveď za základ svojho výchovného systému, pretože umožňuje vychovávateľovi-spovedníkovi najhlbší pohľad do vnútra mladého človeka vo sviatostnom ovzduší a tak mu dáva možnosť na správne pedagogické zásahy, samozrejme zvnútra, cez svedomie. Don Bosco si uvedomuje, že na spoveď chodia stále tí mladí chlapci, nerozvážny, povrchný, ľahkomyseľný. Preto odporúčal veľa sa zaoberať témou spovede v príhovoroch, večerných slovkách a v rozhovoroch s mladými, aby chápali zmysel a účinnosť spovede a aby sa vedeli dobre pripraviť na túto sviatosť a dobre si ju vykonať.

Eucharistia: v tomto prípade ostáva v rukách vychovávateľa len príprava (osobný príklad, katechéza). V samotnej sviatosti už potom účinkuje priamo sám Ježiš Kristus (priame účinkovanie milosti). Don Bosco veril, že sväté prijímanie prináša postupnú zmenu života. Upozorňoval však na dva problémy, ktoré súvisia s prijímaním – chodenie len zo zvyku a ľudské ohľady (= nesloboda – keď idú druhí, musím ísť aj ja).

Mariánska úcta: don Bosco úctu k Panne Márii veľmi zdôrazdňoval. V celom svojom živote sa riadil „vnuknutiami zhora“ – mával sny, v ktorých mu jeho „učiteľka“ dávala lekcie, ako má postupovať v práci s chlapcami „nie bitkou, ale láskou..., choď medzi nich..., hovor im o kráse čnosti a o odpornosti hriechu..., buď pokorný a odvážny...“ Mnohí chlapci boli siroty, mnohí pochádzali z rodín, v ktorých bieda nedovolila zažiť rodičovskú lásku. A tak po otcovskej láske don Bosca nachádzali tiež akési citové uspokojenie v tomto ideále duchovného materstva.

„Dokážem vám, že Panna Mária miluje mládež a preto odmeňuje tých, ktorí sa venujú mládeži. Miluje malých – pretože je matka a matka je vždy nežnejšia voči deťom...“

Medzi prvky mariánskej úcty patril ruženec, mariánske sviatky s dôkladnou prípravou, návštevy pútnických miest. Výchovný účinok posilňoval aj jeden nepochybný fakt: okolo don Bosca a jeho diela sa diali nepochopiteľné, obdivuhodné veci, divy a zázraky. Boli to mimoriadne udalosti, ktoré sa odohrávali pred očami jeho chlapcov a tým tiež podporovali jeho vychovávateľské úsilie a podnecovali u mnohých chlapcov mimoriadnu horlivosť.

Dnes musíme brať do úvahy aj súčasnú sociálno-kultúrnu situáciu v spoločnosti, ktorá okrem iného prináša aj úpadok praktického náboženského života v spoločnosti, pokles mravného života, protináboženský boj, niekedy otvorený, ale často skôr skrytý, nenápadný (tlak verejnej mienky), pokles akejkoľvek autority, aj rodičovskej, aj cirkevnej, náboženská nevedomosť... Je preto nutné využívať prostriedky a metódy, ktoré sú príťažlivé a účinné pre mládež tejto doby a pre takúto mládež.  

LÁSKAVOSŤ

3. pilier preventívneho systému

„Moji drahí, všetkých vás mám rád  z celého srdca. Stačí mi, že ste mladí, aby som vás mal rád.“

„Preventívny systém, to je láska.“

Láskavosť patrí k metóde, k spôsobu, akým sa uskutočňuje celá výchova. Dáva úplne iné svetlo, účinnosť a priebojnosť všetkým prostriedkom, ktoré rozum a náboženstvo ponúkajú. Je trvalým vyjadrovaním trvalej lásky.

Niektoré prejavy don Boscovej láskavosti:

- úsmev, ktorý mu vždy pohrával na ústach, vždy nový, vždy iný, vždy pokojný

- prenikavý pohľad, ktorý nielen vidí, ale aj „hovorí“

- súhlasné alebo nesúhlasné pokývanie hlavou

- slovo, aj mlčanie

- ochota voči každému, ktorého stretne

- ochota dávať druhého na prvé miesto

- vedieť podať chlieb, spôsobiť radosť

- vedieť znášať chyby

Don Boscov prístup priťahoval, získaval, premieňal srdcia chlapcov. Netreba však zabudnúť, že jeho prirodzená vychovávateľská láska, taká výrazná, korení v nadprirodzenej láske k Bohu a z nej čerpá odvahu a silu k nadmernej obeti, akú žiada výchova podľa tohto systému. „Len kresťan môže s úspechom používať preventívny systém.“

Ako preukazovať lásku?

Don Bosco dáva jednoduchu odpoveď – „milujte ich.“

Láskavosť predpokladá silnú dávku sebaovládania:

- potláčať v sebe hnutia hnevu, nepodliehať emóciám (aj keď musí vychovávateľ trestať, nech je jasné, že to robí len z nutnosti, nie z hnevu)

- vonkajšie milé spôsoby, pokojný, usmiaty výraz

- nemyslieť na krivdy, ktorých sa nám dostalo, premôcť urážku, nedať ju pocítiť

Je tu nutná veľká trpezlivosť:

- často pripomínať, upozorňovať, niekedy stále dokola (chlapci veľmi skoro zabúdajú na poriadok a disciplínu)

Vedieť si získať dôveru:

- osobné príležitostné rozhovory (krátke, výstižné)

- záujem o to, čo ich zaujíma  

- príjemné, prívetivé spôsoby

„Zbav sa všetkého strachu. Vieš, že ťa don Bosco má rád. Ak sa dopustíš nejakých maličkostí, to si don Bosco ani nevšimne. Ak vyvedieš niečo väčšie, odpustí ti to...“

Láska je pre mnohých mladých záchranným prostriedkom a príkazom pre tých, ktorí ju vychovávajú. Najmä v dobe, keď sa rodiny, ako pravé miesta lásky rozpadávajú a chladnú, keď v spoločnosti začínajú prevládať ekonomické a úžitkové vzťahy nad ľudskými, v dobe, v ktorej ako súčet všetkých chorôb narastá bezohľadnosť, neúcta, agresivita a cynizmus, kde pomaly zvetráva kresťanstvo, v ktorom je láska prvým a hlavným príkazom.

BYŤ MEDZI NIMI

Ak chceme využívať preventívny systém a kladne pôsobiť na mladých, potrebujeme priestor, kde sa budeme s nimi pravidelne stretávať, čiže nejaké ihrisko, lúku, telocvičňu... priestor na hry, šport, oddych (don Bosco na stretávanie s mladými vytvoril oratórium, kde sa mohli chlapci hrať, mohli tam kričať, skákať, behať... a tiež tam bola kaplnka, kde sa mohli potom presunúť...)

Vychovávateľ v preventívnom systéme nie je dozorca, ktorí sleduje z vyvýšeného miesta, čo sa kde deje a čo chlapci robia. Je akoby jedným z nich, je tak ponorení do hry, ako keby ani nemal iné poslanie, alebo akoby naň zabudol. Pozornejšiemu oku však neujde, že väčšinou je dušou hry, celého pobytu života na ihrisku. Dôležité je to, že chlapci väčšinou prítomnosť vychovávateľa nepociťujú ako ťarchu. Je to viac spoločný život ako dozor.

(V prípadoch, kedy je vychovávateľ napríklad učiteľom, ktorý má pred sebou žiakov, nemôže celkom zastrieť úlohu dozoru, i keď je zakrytý alebo zmiernený láskou. „Je lepšie, keď vás majú radi, ako keď sa vás boja.“)

Don Bosco dal tejto prítomnosti meno asistencia.

Asistencia je v prvom rade prítomnosť, ktorá je vnímaná z oboch strán – vychovávateľ si dobre uvedomuje, na čo je prítomný a usiluje sa svoje poslanie splniť. Vychovávaný zase prijíma túto prítomnosť a víta ju (aspoň vo väčšine prípadov). A tak sa tu začína medziosobný vzťah, ktorému hovoríme výchova.

Asistencia je operatívna prítomnosť s jasným pedagogickým zámerom – predísť zlu, či už fyzickému (úrazu), disciplinárnemu, či morálnemu – a to dvojakým spôsobom:

- očisťuje prostredie od všetkých negatívnych vplyvov a svojou prítomnosťou znemožňuje dopúšťať sa priestupkov (takýto dozor však má podstatnú charakteristiku – je plný lásky!)

- slovom, príkladom a skutkom pomáha chlapcom, aby sa v nich prebúdzali, rozvíjali a upevňovali všetky ich dobré vlastnosti

- umožňuje najširšiu možnosť poznať mladého človeka zo všetkých strán; ihrisko je jeden z najlepších informátorov

Preventívny systém nie je možný bez asistencie. Tá patrí k jeho základným prostriedkom a súčasne vytvára základný priestor pre používanie všetkých ostatných prostriedkov.

V preventívnom systéme rozoznávame disciplinárny priestupok od hriechu. Preto pri disciplinárnom priestupku môžeme byť omnoho zhovievavejší, môžeme ho občas múdro prehliadnuť vzhľadom na hravosť a ľahkomyseľnosť detí. Disciplína je prostriedok, nie cieľ, a možno ju niekedy obetovať, keď chceme dosiahnuť väčšie dobro. Heslom sv. Filipa Neri, ktoré prebral aj don Bosco, bolo: „Skáčte, kričte, robte čo chcete, len nehrešte!“ Chlapcom sa dá široká možnosť skákať, behať a vykričať sa do vôle. Neraz na pohoršenie milovníkov poriadku, disciplíny (a pohodlia...).

Pri asistencii môžeme vidieť ešte jeden rozmer – vychovávateľ je tu aj svedkom a zvestovateľom Božej lásky. Dokazuje chlapcom, že Boh ich miluje. Vzbudzuje tak úctu a dôveru, presviedča ich, že jeho vzťahy nie sú len metodické, úžitkové, ale trvalé, zásadné. Že nie je nájomník, ale dobrý pastier. A chlapci sa nedajú tak ľahko oklamať vzťahmi, ktoré nie sú autentické.

AKÁ MÁ BYŤ ASISTENCIA

Asistencia je pozitívna

Naša prítomnosť medzi mladými má byť činne výchovná, nie len pozorovateľská. Máme sa s nimi „ako láskaví otcovia rozprávať, viesť ich pri každej príležitosti, dávať im rady, láskavo ich napomínať.“ Vychovávateľ teda znemožňuje zlo tým, že sa stáva organizátorom, aktérom, dušou pohybu, činnosti, života, akýmsi skrytým režisérom...

Asistencia je láskavá

Láska nie je zmiernenie dozoru, ale je jeho dôvodom a prejavom. Je to láska, ktoré chce a musí bdieť. Nie dozor, ktorý sa tvári láskavo, ale láska, ktorá nemôže nevidieť, nesledovať, nezasahovať. Máme sa usilovať získať si lásku chlapcov, aby nás mali tak radi, že by sa báli niečo robiť, čím by stratili našu lásku.

Asistencia je všeobecná, univerzálna

Vychovávateľ je vždy a všade asistentom, keď je prítomný medzi chlapcami, aj keď prechodne, aj keď náhodne, provizórne. Najviac ho vidno vtedy a tam, kde je spoločný život (na ihrisku, na prestávke,...). Je dušou pohybu a života. A každý chlapec je predmetom jeho pozornosti a lásky. Ani jedna ovečka sa nesmie stratiť. Ak niekto chýba, treba ho hľadať. „Som tu úplne pre vás, vo dne aj v noci, ráno aj večer, kedykoľvek.“

Asistencia je prispôsobená, odstupňovaná, diferencovaná

Asistencia musí byť odlišná podľa miesta - iná bude na ihrisku, či na výlete, kde je vychovávateľ takmer rovnocenným účastníkom hry, iná bude v škole, kde bdieme nad plnením povinností, a iná v kaplnke, kde máme asistovať predovšetkým príkladom ozajstnej prirodzenej zbožnosti.

Aj rozličná povaha chlapcov si vyžaduje rôzny a individuálny prístup ku každému z nich. Najväčšiu pozornosť treba venovať tým, čo majú problematickú alebo „zlú“ povahu.

Tiež je nutné odstupňovanie podľa veku – od úplnej fyzickej prítomnosti v detstve, cez vzrastajúcu spoluzodpovednosť a vzrastajúcu slobodu, cez prepájanie na vlastné svedomie, až postupne k úplnej samostatnosti a zodpovednosti za vlastné správanie.

 ZÁKLADNÉ VLASTNOSTI VYCHOVÁVATEĽA

Najrozhodujúcejším činiteľom vo výchove je osoba vychovávateľa. Preto je nutné, aby mal niektoré dôležité vlastnosti, bez ktorých by vo výchove asi veľa nedosiahol:

- musí mať rád svoje povolanie vychovávateľa a byť mu úplne oddaný

- má byť vnútorne vyrovnaný, aby bol schopný pokojne riešiť bežné problémy

- má mať schopnosť „vidieť“, vnímať, porozumieť – vyplýva to z jeho „pozorovateľskej“ úlohy a tá je základom k tomu, aby mohol hovoriť, viesť, radiť, pomáhať, napomínať... zo schopnosti vidieť vyrastá potom schopnosť „predvídať“ a „predchádzať“, ktorá je podstatou preventívneho systému

- má byť človek priamy, konkrétny, so zdravým praktickým zmyslom; viac človek činu a praxe, ako diskusií a špekulácie; samozrejme s dostatočnou pedagogickou kompetenciou

- má byť človekom pružným a prispôsobivým; má pevné jasné ciele, ktorým je verný, ale vo všetkom ostatnom je otvorený v súlade s don Boscovým heslom: „Don Bosco chce byť na čele každého pokroku.“

TRESTY VO VÝCHOVE

Smie láska trestať? Nevyvrátia a nerozbijú tresty všetky ideály o láske?

Ani jeden výchovný systém sa nezaobíde bez akýchsi sankcií. Vychovávať predsa znamená aj niečo odstraňovať, niečo potláčať a uvádzať začínajúce samorasty na potrebnú mieru.

Trestať vôbec nie je jednoduché. Aj keď je trest krátkodobý, vždy trvá dlhšie čo do následkov. Obyčajne necháva jazvu, niekedy aj trvalú. „Malá neuváženosť môže vyvolať aj veľmi vážne dôsledky...“ Represia sa preto nemá používať bez odôvodnenia a bez zmyslu pre spravodlivosť. Láska zahŕňa v sebe aj nutnosť trestov. Láska a tresty sú nerozlučne zviazané a stoja v nepriamom pomere: čím viac lásky, tým menej trestov. Tresty sú podriadené láske, čiže láska je oveľa potrebnejšia ako tresty.

Don Bosco nám radí: „...žiadne telesné tresty, nikdy nijaké ponižujúce slová, žiadne výčitky v prítomnosti druhých... nech sa ozýva slovo miernosť, láska, trpezlivosť. Nikdy žiadne urážlivé výrazy, nikdy žiadna bitka, ani veľká ani malá. Používajte tresty negatívne, a to tak, aby tí, ktorých sa to týka, odchádzali od nás ešte väčší priatelia ako predtým. Nech nikdy neodchádzajú od nás znechutení... Láskavosť v slovách, v skutkoch, v napomínaní získava všetko a všetkých...“

Kedy trestať – zo strany vychovávateľa:

Až na koniec – „až keď ste vyčerpali všetky ostatné prostriedky.“ Sklon býva obyčajne opačný: siahať hneď po treste! „Je ľahšie nahnevať sa, ako byť trpezlivý; vyhrážať sa, ako presviedčať; je pohodlnejšie pre našu pýchu a netrpezlivosť trestať, ako naprávať a znášať ich s láskavosťou.“

Kedy môže vychovávateľ povedať, že použil „všetky ostatné prostriedky?“ Ťažko je na to odpovedať. Ale isté je, že s trestaním sa nemáme nikdy ponáhľať. Tresty vždy signalizujú prehru lásky.

Kedy trestať – zo strany chlapca:

Voliť navhodnejší čas. Netrestať hneď pri priestupku. Vtedy vinník obyčajne nie je schopný priznať si hneď vinu a myslí si, že sa neprevinil tak vážne a ľahko by mohol považovať trest za neúmerný. Doprajme mu čas, aby sa upokojil, aby vášeň pohasla, aby mohol uvažovať, poznať lepšie svoju vinu a oprávnenosť trestu. Niekedy už aj sám odklad trestu je výchovným trestom. Rozhodujúce je, aby mal trest charakter lieku, nie pomsty. Kedy je vhodná chvíľa trestať, „to nás naučí skúsenosť zdokonalená dobrotou srdca.“

Ako trestať:

Odstrániť akýkoľvek dojem, že si počíname z hnevu. Vinník musí vidieť, že to nie je náš hnev, naša vášeň, urazená pýcha, ktorá ho trestá, ale jedine jeho priestupok. Preto vychovávateľ musí vedieť čakať aj kvôli sebe, aby sa sám upokojil. „V istých, veľmi vážnych momentoch viac pomôže obrátiť sa k Bohu, úkon pokory pred ním, ako záplava slov, ktoré i keď vinníkovi neuškodia, ale mu nepomôžu.“ Často má na priestupku čiastočnú vinu aj vychovávateľ. Často to, čo stíhame u chlapcov, robíme my sami.

Vždy musíme ponechať nádej na odpustenie, zabudnúť a dať zabudnúť. Vždy k trestu pridať aj povzbudenie, aby chlapec videl, že veríme v jeho polepšenie. Niekedy stačí, keď dáme najavo, že veríme, že to neurobil zo zlomyseľnosti.

Aké tresty používať:

Je namieste znovu zdôrazdniť, aby sme najprv použili „všetky ostatné prostriedky“ a aby sme rozmýšľali, čiže používali základný princíp preventívneho systému – rozum.

Na možnú inšpiráciu pár trestov, ktoré používal don Bosco:

- nespokojný prísny pohľad

- odopretie obvyklých prejavov priateľstva, dôvery (to predpokladá predchádzajúci veľmi dobrý vzťah medzi vychovávateľom a chlapcom – vinník musí cítiť, že niečo vzácne stráca)

- súkromné otcovské napomenutie (používať málo výčitiek – množstvo len rozrieďuje ich silu)

- pri nových previneniach prísnejšie napomenutie, pohrozenie, ale aj to bez urážlivých, hrubých slov a výrazov

- vylúčiť z účasti na spoločnom programe, výlete

Pri závažnejších prípadoch súvisiacich s morálkou a pri pohoršeniach je nutné „hľadať múdre riešenie“. Ak je v takomto prípade zásah vychovávateľa neúčinný, je niekedy nutné vinníka vylúčiť (v prípade ak je členom nejakého kolektívu, skupiny, oddielu), ale tak, aby utrpel čo najmenej škody na cti.

„Pamätajte, že výchova je vec srdca a len Boh je Pánom sŕdc. A nebude sa nám dariť, ak nás Boh nenaučí tomuto umeniu a nedá nám kľúče od týchto sŕdc.“

VOĽNÝ ČAS – HRA - ZÁBAVA

Najprv treba povedať, že vo výchove nie je žiadny „voľný čas“ – čiže nie je čas, kedy nevychovávame, nie je čas, ktorý by nebolo možné využiť pre výchovu (žiadna prestávka, žiadne „po zamestnaní“, žiadna voľná sobota, alebo dovolenka).

Najviac „voľného času“ majú deti, mladí, čiže času na hru a zábavu, a to právom! Treba chrániť a predlžovať ich právo byť deťmi, predlžovať ich mladosť, proti pedagogickej netrpezlivosti, ktorá nemá dôveru k pedagogickým možnostiam hry a predčasne ju vytláča povinnosťami a zamestnaním.

Hovoríme však o „využívaní“ voľného času, nie len o akomsi vypĺňaní, ktoré nemá ďaleko k „zabíjaniu“ voľného času, čiže k zabíjaniu daru – času, ako možnosti k dobu.

Don Bosco hru povýšil na posväcujúci prostriedok pre mladých, popri práci (štúdiu) a modlitbe. Uveril a potom sa aj presvedčil, že kde je hra, tam je radosť, a kde je radosť, tam nemôže byť hnev, nepriateľstvo, nenávisť, egoizmus, hriech... a tak sa stala hra, prinášajúca radosť, najviditeľnejším znakom aj prostriedkom preventívneho systému. Výchovný proces sa pri hre nielen často začína, ale získava sa tam aj dôvera, bez ktorej niet správnej výchovy.

Právo na hru nemajú deti len z láskavej ochoty vychovávateľa. Dáva im ho prvá vychovávateľka, príroda. Ňou rozvíja, ustaluje, koordinuje ich fyzické sily a schopnosti: zručnosť, odolnosť, pozornosť, odvahu, ale aj fantáziu, vtip, vôľu, city... Rozumný vychovávateľ prijíma a využíva prirodzenú hravosť a vytvára si z nej prvoradého pomocníka pri výchove fyzických a duševných síl a mravných čností. Hra môže byť aj bez výchovného účinku, ale obyčajne vinou vychovávateľa.

„Dajte širokú možnosť chlapcom skákať, behať, hlučne sa zabávať do vôle. Gymnastika, hudba, recitovanie, divadlo, výlety, to sú veľmi účinné sprostriedky na udržanie disciplíny, na podporovanie mravnosti a zdravia.“

HODNOTY, KTORÉ SA HROU ZÍSKAVAJÚ

- disciplína  („Namiesto trestov máme asistenciu a hry.“)

- zdravie, fyzické aj psychické, ako predpoklad k pokojnému vyváženému životu

- mravnosť, najmä tým, že je protikladom k záhaľke a nude („Záhaľka je počiatkom všetkého zla.“)

- pravdivé informácie o povahe chlapcov – v zápale hry sa chlapec „zabudne“ kontrolovať a vďaka tejto „nepozornosti“ povie o sebe všetko. Pri hre najmenej „hrá“! (Samozrejme, podobnému riziku sa vystavuje aj vychovávateľ, ktorý tiež v zápale hry, ktorej je rovnakým účastníkom, prezradí o sebe viac ako by chcel. Táto výhodná „nevýhoda“ je silným motívom pre sebavýchovu vychovávateľa.

- hra prechádza z postu pozorovacieho a poznávacieho k pozitívnym pedagogickým zásahom – no najprv je to živý dôkaz lásky, účasti a spoločenstva na celom živote chlapcov z pozície takmer rovného - brata, priateľa, otca... („Keď vidia, že ich máte radi v tom, čo sa im páči, keď sa zúčastňujete na ich detských záľubách, naučia sa vidieť lásku aj v tých veciach, ktoré sa im páčia menej, ako napr. štúdium, poriadok, sebaovládanie...“)

- je tu možnosť aj priameho výchovného zásahu slovom, ktoré je bezprostrednou reakciou na danú situáciu, pri samej hre; upozornením, povzbudením, napomenutím, aj pokarhaním (pokiaľ možno čo najkratším)

- hra prináša radosť – tá vytvára zdravú klímu, v ktorej sa darí všetkým čnostiam

- hra sa môže stať školou mnohých čností – cvičenie sa v čestnosti, poctivosti, presnosti, spolupráci, disciplíne, vytrvalosti, veľkodušnosti, úcte voči súperovi, skromnosti a pokoji pri hre či prehre

Nestráca však hra zo svojej prirodzenosti, keď ju priveľmi zameriame na výchovné ciele?

V tom práve spočíva umenie vychovávateľa – najvydarenejšia výchova je taká, keď vychovávaný ani nezbadá, že je vychovávaný (keď mu hru „nekazíme“ nápadnými okatými výchovnými zásahmi).

Pri výbere hier však musím dodržať určité kritériá:

- vylučujeme: hry a zábavy nebezpečné telesnému zdraviu alebo mravnosti („Nenazývajte zábavou to, čo necháva výčitky svedomia.“) Tu musí vedieť vychovávateľ predvídať, múdro, bez prehnanej úzkostlivosti.

- očisťujeme: niektoré aj relatívne nevhodné hry niekedy len stačí zbaviť negatívnych prvkov a môžu sa stať vhodnými

- uprednostňujeme: hry, ktoré poskytujú viac výchovných možností, čiže hry spoločné, pohyblivé, živé (lepšie obrusujú hrany mladého človeka, viac sa v nich „realizuje“, oslobodzuje a vybíja si mladícku energiu), hry pestré, tvorivé, iniciatívne...

A ešte jedna finta - don Bosco vedel vytvoriť pomalý, prirodzený, takmer plynulý prechod od hry a zábavy k povinnostiam...

NAJdôležitejšiE CESTY LÁSKY

Milovať prvý

Vychovávateľ čaká, predchádza, robí prvý krok, má iniciatívu, usiluje sa mať rád to, čo majú radi chlapci, dáva ich dobro na prvé miesto. Neviaže svoju vychovávateľskú námahu na vďačnosť.

Láska úplná

Vzťahuje sa na celého človeka, na všetky jeho potreby. Od základných potrieb cez hodnoty, ktorých nedostatok chlapci veľmi nepociťujú, až po záujem o ich spásu.

„Nestačí len milovať chlapcov, ale oni sami musia cítiť, že sú milovaní... Ak ich máme radi v tých veciach, ktoré sa im páčia a keď máme účasť na ich detských sklonoch, naučia sa vidieť lásku aj v tých veciach, ktoré sa im prirodzene páčia menej, ako poriadok, štúdium, sebaovládanie... a naučia sa aj tieto veci plniť s oduševnením a láskou...“

Láska pravá

Nestačí láska iba ako metodický prostriedok (vychovávam a preto preukazujem lásku). Pravá láska koná inakšie – milujem chlapcov, preto ich vychovávam takto! Ide o hlboký ľudský cit, ktorý preniká všetky vzťahy (je prítomná aj pri trestoch...). Pre túto lásku sa vychovávateľ podvolí znášať aj nedostatky, ťažkosti, nevďačnosť, vyrušovanie, nedbalosť chlapcov. Láska má byť preukazovaná zrozumiteľným spôsobom – skutkami lásky (a milosrdenstva).

(K prameňom a následkom nepravej lásky patrí: žiarlivosť, hnevlivosť, ctižiadosť, ohováranie, podceňovanie druhých, aby sme získali pre seba, pripútanie sa k jednému a zanedbávanie ostatných, nedostatok odvahy k napomínaniu...)

Láska vychovávateľa má byť jednoduchá, zdravá, triezva, bez prehnanej sentimentálnosti, pokorná, vynaliezavá...

Láska bezvýhradná

Otvorená pre všetkých, nikoho nevylučuje. Venovať každému celú pozornosť, aj keď len na chvíľku - privítať, venovať sa, zaujímať sa, lúčiť sa... Žiada to stálu pozornú prítomnosť, stály pohyb, intenzívnejší krátky kontakt, sústredený možno do pár viet, v ktorých však musí byť celé srdce. Aby sa nikto necítil uprednostňovaný, nikto obchádzaný.

„Venujte sa vždy tým, ktorí potrebujú posilu, ktorí sú chorí, slabí... dodávajte im odvahu, povzbudzujte ich k trpezlivosti... A tak si počínajte nie len k tým, ktorí sú dobrí, nadaní, ale aj voči tým, ktorí nie sú čnostní, ktorí nemajú nadanie, ktorí sú zlí... študujme dobre ich povahu, dávajme im dobré rady, povzbudzujme ich dobrými slovami, príkladom, správaním. Voči zlým, ktorí sa ľahko urazia, buďte ešte láskavejší a modlite sa za nich...“

Láska oslobodzujúca

Láska, ktorá vychováva k samostatnej zodpovednosti, vysvetľuje, zdôvodňuje, prečo treba niečo robiť a niečo nerobiť, chce, aby si chlapci čím skôr prebrali zodpovednosť; aby si otužovali vôľu, aby sa učili rozhodovať; podporuje iniciatívu.

Vynára sa tu obava, či láskavosť vychovávateľa (ako prejav hlbokej lásky) sa nestane prekážkou slobodného rastu chlapca, ktorý, keď okúsil účinnosť takejto lásky, odpovedá oddanosťou, citovou naviazanosťou, obdivom, ktorý môže byť až nekritický. Vychovávateľ sa preňho stáva určitým idolom. Chce byť ako on, napodobňuje ho, podvedome sa s ním „identifikuje“. Nevidí hodnoty, ale iba osobu, ktorá tie hodnoty nosí. Tento proces môže nastať (je relatívne prirodzený) a preto cieľavedomou akciou vychovávateľa musí byť (najmä v období dospievania) postupné posúvanie mladého človeka smerom k hodnotám ako takým, k zodpovednosti za vlastný život, za vlastný spôsob konania, aby sa z neho stal slobodný, nezávislý človek, ktorý bude schopní ísť vlastnou cestou.

Láska nadprirodzená

Na náročnú vychovávateľskú lásku a na prekonanie jej úskalí nestačí obyčajná ľudská náklonnosť a sympatia, ani oduševnenie. Bez živej viery ťažko sa na túto úlohu podujať. Len oddanosť Bohu, svätosť, dáva silu milovať nezištne s obetavosťou, ktorá konzumuje celý život, dáva silu milovať čisto. Don Boscova láska nie je napodobniteľná bez svätosti. Bez lásky k Bohu sa nemožno vydať na namáhavú cestu preventívneho systému.

(Podľa A. Dermeka)

nahor