© Pre konanie dobra treba trošku odvahy.  don Bosco

Zážitkové akcie

...východiská...

„Všetko, čo môžeme urobiť, je ľudí inšpirovať.“

CHARAKTERISTIKY ZÁŽITKOVÝCH AKCIÍ

- akcia = časovo uzatvorená udalosť, ktorá prebieha bez prerušenia a trvá od niekoľkých hodín až po tri týždne

- zážitok = dôležitou súčasťou programu sú zážitky, dobrodružstvo, netradičné činnosti; o zážitkoch sa ďalej diskutuje a rozoberajú sa prostredníctvom riadenej spätnej väzby (reflexie)

- inštruktori = akcia je dopredu pripravená tímom inštruktorov

- účastníci = akcie sa zúčastňuje presne vymedzená skupina ľudí, ktorá počas pobytu tvorí súdržnú skupinu

- prostredie = akcia sa odohráva v peknej prírode alebo v inom zaujímavom prostredí

- program = intenzívna činnosť v priebehu akcie je organizovaná inštruktormi, presný harmonogram je pre účastníkov prekvapením; program je pripravený starostlivo a systematicky tak, aby sledoval zvolené ciele

- pestrosť = program je pestrý, poskytuje rôzne typy aktivít (pohyb, tvorba, vzdelanie,...)

- atmosféra = akcia má silnú atmosféru, účastníci zažívajú tajomno, romantiku, prekvapenie

Každá akcia samozrejme nemusí nutne zahŕňať všetky spomenuté charakteristiky. Vždy však musíme mať na pamäti hlavný cieľ zážitkových akcií – zmysluplne a aktívne strávený voľný čas.

VŠEOBECNÉ CIELE ZÁŽITKOVÝCH AKCIÍ

- noví priatelia, kontakty, stmeľovanie tímov

- rozvoj sociálnych zručností - komunikácie, spolupráce, vedenia ľudí, tolerancie

- rozvoj fyzickej kondície, obratnosti

- rozvoj tvorivosti, fantázie, predstavivosti

- pobyt v prírode, kontakt s prírodou, poznávanie prírody, krajiny

- sebapoznanie, vytrhnutie zo stereotypu, zamyslenie sa nad tým, ako ma vidia druhí, kam smerujem

- hľadanie toho, čo nás presahuje

- inšpirácia, nové námety pre život, motivácia k zmene

- zábava, dobre strávený voľný čas, spomienky

Tieto všeobecné ciele aspoň čiastočne spĺňa každá dobre pripravená zážitková akcia.

Ak budeš mať pocit, že zorganizovať dobrú zážitkovú akciu je veľmi náročné, ten pocit je úplne oprávnený.  Ak budeš mať tendenciu rezignovať – prečo by si sa mal o niečo tak náročné vôbec pokúšať – maj stále na mysli, že meníš svet. A keď už človek mení svet, mal by to robiť poriadne!

„Nie sme balvany, cez ktoré tečie rieka sveta;

sme priamo tá rieka.“

(J. P. Carse)

„Dnes už sa ani tak nemusíme obávať tých, ktorí potláčajú pravdu, ale tých, ktorí ju nechávajú utopiť v pene bezvýznamnosti;

ani sa báť tých, ktorí pália knihy,

ale tých, ktorí človeka odvracajú od pôžitku z čítania.“

(N. Postmann)

Zážitková pedagogika

Učenie sa prostredníctvom zážitku

„Myseľ nie je nádoba k naplneniu, ale oheň k zapáleniu.“ (Plutarchos)

„Povedz mi a ja zabudnem.

Ukáž mi a ja si možno spomeniem. 

Zapoj ma a ja pochopím.“

(čínske príslovie)

Pomocou zážitkovej akcie výchovne pôsobíme na účastníkov. Základom zážitkovej pedagogiky je vlastná aktivita, prostredníctvom ktorej vychovávaný človek získava zážitky. Čím viac vlastnej energie musí človek vynaložiť, tým je zážitok intenzívnejší, zapamätateľnejší a využiteľnejší pre učenie. Pokiaľ od nás aktivita vyžaduje vysoký vklad fyzickej alebo psychickej energie, je síce menej lákavá na prvý pohľad, ale o to väčší má potenciál.

Samozrejme, sám zážitok ešte nestačí k tomu, aby sa človek niečo naučil. Rozdiel medzi „rekreačným“ zážitkom a „pedagogickým“ zážitkom spočíva v reflexii. K učeniu dochádza vďaka skúmaniu a spracovaniu skúseností, ktoré zážitok vyvolal.

Oblasti využitia:

- schopnosti, zručnosti a postoje

- sebapoznanie, spolupráca

- práca v tíme, vedenie ľudí, vzťahové a komunikačné zručnosti

- zodpovednosť, tolerancia

- kritické myslenie

- ...

Rozširovanie komfortnej zóny

„Vykonať vec, ktorej sa bojíme, je prvý krok k úspechu.“

(M. Gándhí)

Komfortná zóna je oblasť, kde sa cítime dobre. Je tvorená situáciami, v ktorých sa človek cíti bezpečne, pričom nejde len o bezpečnosť fyzickú, ale i psychickú. Za normálnych okolností sa človek drží vo vnútri svojej komfortnej zóny, pretože inde sa cíti nepríjemne. Ak však človeka posunieme o kúsok mimo jeho komfortnej zóny a ponúkneme mu dostatočnú podporu (hlavne na psychickej úrovni), môže nové situácie ovládnuť a zväčšiť si tak komfortnú zónu. Vďaka tomu sa tento človek bude cítiť dobre vo viacerých situáciách a jeho život sa stane bohatší.

Aby došlo ku kladnému efektu, musíme odhadnúť správnu mieru náročnosti. Ak je náročnosť nízka, človek zostáva vo svojej komfortnej zóne a neučí sa nič nové. Optimálne výsledky dosahujeme pri použití zdanlivého nebezpečenstva, kedy človek vníma situáciu ako dobrodružstvo a pritom je v bezpečí. Ak náročnosť úlohy zvyšujeme, dostávame sa do zóny ohrozenia, kde sa už človek cíti natoľko neistý, že k učeniu nedochádza, komfortná zóna sa skôr zmenšuje a naviac hrozia reálne nebezpečenstvá.

- komfortná zóna (1)

- zóna učenia (2)

sem sa snažíme trafiť;

hranicou sú osobné možnosti jednotlivca;

- zóna ohrozenia (3)

hranicou sú ľudské možnosti

- zóna nemožného (4)

Našim cieľom je teda nastaviť náročnosť úloh tak, aby ich účastníci prežívali ako zaujímavé dobrodružstvo. Dobrodružstvo naviac zvyšuje atraktivitu vlastného učenia a tým posilňuje jeho účinok, pretože čo nás baví, to si lepšie zapamätáme.

Oblasti využitia:

- zlaňovanie a prekonávanie vysokých lanových prekážok

- fyzicky náročné situácie

- vystupovanie pred ľuďmi

- hovorenie o svojich pocitoch

- dotýkanie sa ostatných ľudí

- ...

Zážitkový konzum a zážitkové spasenie

„Mnoho farieb oslepuje,

mnoho tónov ohlušuje,

mnoho chutí otupuje jazyk.“

(Lao C´)

Ak sypeme na účastníkov jednu hru za druhou, zážitky sa začnú prekrývať, prehlušovať. Akcia je potom možno zábavná, no nemá veľký účinok. Aby boli zážitky pre účastníkov prínosné, musia dostať čas na vtrebanie a spracovanie, a musí tiež fungovať jeden z princípov zážitkovej pedagogiky – buď učenie sa prostredníctvom rozboru pri spätnej väzbe, alebo rozširovanie komfortnej zóny. Takéto učenie je však na úkor príjemnosti. Pokiaľ začne byť pre nás príjemný pocit účastníkov dôležitejší než ich výchova, čoskoro skončíme pri uvádzaní zážitkových aktivít len pre zábavu, pri zážitkovom konzume.

Zážitok nemusí byť nutne pozitívny, hlavne že je silný. No ani silný zážitok nezaručuje výsledky. Musíme mať jasno v tom, prečo účastníka vystavujeme zážitku a k čomu by mal zážitok slúžiť. Nesmieme používať silné zážitky samoúčelne. Cieľ silných zážitkov pri aktivitách a hrách by mal sledovať prospech účastníkov. Čo však znamená prospech účastníkov? Dokážeme na to odpovedať? K týmto otázkam musíme pristupovať s pokorou a nesmieme sa snažiť účastníkov zážitkovo spasiť proti ich vôli.

O ľuďoch

„Kto hýbe ľuďmi, mal by im rozumieť.

Kto chce rozumieť druhým, mal by sa vyznať sám v sebe.“

(P. Hora)

„Ľudia sú ťažkí. Ľudia sú ľudia.

 Ľudia sú zábava, hra, fantázia, kúzla a čárymáry.

Aha! Ľudia sú bolesť a choroba, šialenstvo a ublíženie,

 ľudia zraňujú ľudí, zabíjajú ľudí, zabíjajú seba.

Kde je zábava, kde hra, kde fantázia a čárymáry?

Psychiatriu ja nenávidím. Ľudí milujem.“

(W. Saroyan)

Ľudia majú potreby

Pokiaľ chceme ľuďmi hýbať, musíme porozumieť ich potrebám. Potreby sú úzko zviazané s motiváciou. Pokiaľ mám určitú potrebu, som motivovaný k činnosti, ktorá vedie k uspokojeniu tejto potreby. Platí to tiež naopak. Pokiaľ do motivácie vložíme dostatočné úsilie a prostriedky, môžeme ľudí motivovať k hocičomu, avšak najľahšie je ľudí motivovať k uspokojeniu ich (často podvedomých) potrieb.

Základné ľudské potreby:

1. Prežitie, fyziologické potreby

2. Bezpečnosť, istota

3. Príslušnosť, láska

4. Rešpekt, uznanie

5. Zmysel

Aby sa prejavili vyššie potreby, musia byť uspokojené nižšie. Pokiaľ chceme riešiť hlbšie problémy, musíme účastníkov najskôr nakŕmiť, nechať ich sa vyspať a dať im možnosť uspokojiť základné hygienické potreby. Náročné podmienky môžu byť impulzom pre zaujímavé diskusie, ale nie sú vhodné pre priame riešenie zložitých filozofických problémov. Tiež treba brať do úvahy, že ak sa účastníci snažia uspokojiť potreby na treťom stupni (príslušnosť ku skupine, hľadanie partnera), potom sa hry zamerané na vyššie stupne (zmysel) trochu míňajú účinkom.  

Prečo chodia mladí ľudia na zážitkové akcie:

- hľadanie partnera

- hľadanie skupiny, túžba byť súčasťou skupiny

- zábava, zážitky, zaujímavo strávený voľný čas

- získanie nových impulzov, námetov, nápadov, pohľadov

- túžba stretnúť zaujímavých ľudí

- snaha naučiť sa nové konkrétne zručnosti, záujem o tému akcie

- zamyslenie sa nad životom, smerovaním

Ľudia majú očakávania

Očakávania výrazne formujú naše vnímanie a správanie. V kontexte zážitkových akcií môžu mať rovnakí účastníci z rovnakej hry uvedenej za rovnakých podmienok výrazne rôzny dojem, pokiaľ do nej idú s rôznymi očakávaniami.  Nevhodné očakávania účastníkov sú jedným z hlavných nepriateľov inštruktora. Očakávania sú veľmi ťažko uchopiteľné a zle sa odhadujú. Môže sa stať, že i veľmi dobre pripravená akcia, na ktorej všetko prebieha hladko, nejako nevyjde, pretože účastníci mali jednoducho iné očakávania.  

Čo s tým? Očakávania môžeme aktívne formovať. Význam propagácie nespočíva len v nalákaní dostatočného počtu účastníkov, ale tiež vo formovaní ich očakávaní. Preto propagáciu nepodceňujeme ani v prípade, že máme účastníkov vopred zaručených.

No aj tak niektoré očakávania účastníci jednoducho majú a nie je v našej moci ich výrazne zmeniť ani dobrou propagáciou. Týka sa to najmä akcií, ktoré sú súčasťou väčšieho celku, napríklad v prípade série akcií pre rovnakých účastníkov. V týchto prípadoch sa môžeme pokúsiť zvýrazniť špecifiká plánovanej akcie v propagácii, ale je nutné počítať pri príprave s tým, že časť očakávaní si budú účastníci prenášať aj z akcií predchádzajúcich.

Ľudia nie sú dokonalí

Jednou za najčastejších chýb pri realizácii zážitkových akcií je precenenie ľudí (účastníkov alebo inštruktorov).

Človek je schopný mentálne pracovať zhruba so siedmymi pojmami a zapamätať si zhruba sedem nových informácií. Rozumná veľkosť tímu, v ktorom pracujú všetci spoločne, sa pohybuje okolo čísla sedem.

Dôležitým limitom je výdrž. Účastníci vydržia podávať plný fyzický výkon alebo sa naplno sústrediť len pár minút, maximálne desiatky minút. Ak chceme udržať vysoké tempo dlhšiu dobu, musíme využiť striedanie ľudí v rámci tímu. Plynulý výkon, pri ktorom sa nejde úplne naplno (rýchla chôdza, sledovanie prednášky), podávajú ľudia väčšinou asi hodinu, potom potrebujú prestávku.

Odhad krátkodobého výkonu však nebýva problém. Chyby väčšinou vznikajú nezapočítaním únavy, ktorá spôsobuje pokles výkonu. Únava fyzická a psychická nie sú nezávislé, ale navzájom sa kombinujú a zhoršujú svoj dopad. Ak ľudia nemajú dosť priestoru pre odpočinok, únava sa naviac kumuluje. Okrem poklesu výkonu vedie únava tiež k častejším chybám.

Ľudia robia chyby. Je ťažké odhadnúť, aké chyby to budú, ale môžeme sa spoľahnúť, že nejaké chyby sa vyskytnú. Je potrebné to predvídať, alebo brať do úvahy (to platí aj pre účastníkov, aj pre inštruktorov).  

Ľudia sú rôzni

„Ostatní sa väčšinou nesprávajú inakšie, aby nás naštvali,

ale preto, že sú iní.“

(J. Plamínek)

Ľudia podvedome premietajú do ostatných seba („podľa seba súdim teba“). A tak sa stáva, že predpokladáme, že ostatní vnímajú situáciu rovnako ako my a že sa budú správať rovnako, ako my. Lenže oni sa často správajú úplne inakšie a dochádza k zbytočným nedorozumeniam.

K uvedomeniu si rozdielnosti ľudí slúžia typológie osobnosti. Typológie nám pomáhajú ujasniť si, akí sme my a v čom všetkom sa od nás môžu ostatní odlišovať. Musíme si však dobre pamätať, že žiadna typológia nie je úplne absolútna, každý človek je špecifickou kombináciou rôznych typov. Pozor, aby znalosť typológií neviedla k stereotypnému vnímaniu ľudí. Ľudia nie sú čiernobieli, ľudia sú zložití.

MBTI typológia

Táto typológia je dôležitá hlavne pre komunikáciu. Odlišným typom ľudí vyhovuje odlišný spôsob komunikácie a je užitočné vedome sa sústrediť na potrebu komunikovať s každým človekom inakšie. To platí nielen pre komunikáciu s účastníkmi, ale predovšetkým pre komunikáciu medzi inštruktormi.

Prístup k vonkajšiemu svetu

Extrovert – je otvorený, rád sa pohybuje medzi ľuďmi, veľa rozpráva, premýšľa v priebehu rozhovoru.

Introvert – je uzavretý, má odstup od okolia, viac počúva a vníma ako hovorí, keď hovorí, rozmyslí si dopredu, čo povie.

Príjem informácií

Zmyslový typ – prijíma realitu, prítomnosť, detaily, presnosť, osvedčené postupy.

Intuitívny typ – prijíma predstavivosť, budúcnosť, vízie, všeobecný prehľad, inovácie.

Spracovanie informácií

Myslenie – uprednostňuje logické myslenie, racionalitu, presné analýzy, objektivitu, spravodlivosť.

Cítenie – venuje pozornosť citom, vzťahom, porozumeniu, súcitu, postojom.

Rozhodovanie sa

Vnímajúci typ – je impulzívny, má rád premenlivosť a neviazanosť, nepríjemné veci odkladá, priveľmi neplánuje, dokončuje veci na poslednú chvíľu.

Usudzujúci typ – je starostlivý, plánuje, má rád jasné záväzky a systematické správanie, nepríjemné veci radšej rieši hneď.

Typológia na základe motivačného založenia

Objaviteľ – hľadá výzvy, prekonáva prekážky, je netrpezlivý, tvorivý, prichádza s originálnymi myšlienkami. Na pochvalu aj kritiku reaguje štýlom „ja viem“.

Motivácia: je to ťažká úloha, urob to, ako chceš.

Demotivácia: rutina, jednoduché, presne dané postupy.

Usmerňovateľ – usiluje sa o vplyv na svoje okolie. Je rád stredom pozornosti, rád vedie druhých. Nerád počúva kritiku.

Motivácia: je to dôležité, závisím na tebe, zober si ľudí a zorganizuj to.

Demotivácia: bagatelizácia úlohy alebo osobnej dôležitosti.

Zlaďovateľ – zaujíma sa o ľudí, vie počúvať, rád pracuje v tíme, vytvára priaznivé prostredie. Pochvalu prevádza na ostatných, kritiku prijíma.

Motivácia: budeš členom tímu, pomôžeš ostatným.

Demotivácia: bojí sa zodpovednosti, samostatnosti, tvorivosti.

Spresňovateľ – zameriava sa vždy na jednu vec a pokúša sa dosiahnuť dokonalosť. Na pochvalu veľmi nereaguje, ale vnútorne ho veľmi poteší.

Motivácia: tu máš presné inštrukcie, poradím ti, ak by bol problém.

Demotivácia: chaos, nutnosť sociálnej komunikácie.

Typológia na základe záujmov

Športovec – má dobrú fyzičku, je obratný, má rád športy, závody, fyzicky náročné aktivity, pohyb vonku. Uprednostňuje jednoduché pravidlá a rýchle tempo. Motivuje ho výzva.

Stratég – vie dobre logicky myslieť, má rád tímové hry náročné na komunikáciu a koordináciu. Užije si zložité strategické hry, u ktorých vysvetľovanie pravidiel zaberie aspoň pol hodinu a u ktorých je možné vymýšľať rôzne finty.

Psychológ – zaujímajú ho hlavne ľudia. Má rád psychologicky  náročné hry, diskusie, reflexie, ale i voľnejší program, pri ktorom si môže pohovoriť s ostatnými.

Umelec – rád tvorí, vie hrať na hudobný nástroj alebo dobre maľuje. Bavia ho tvorivé aktivity, tajomno a hry so silnou atmosférou.

Rozdelenie podľa záujmu môžeme využiť pri zložení programu. Hry sa snažíme kombinovať tak, aby si každý prišiel na svoje.

Typológia na základe pohlavia

Chlapec, muž – je priamejší a vďaka tomu čitateľnejší. Potrebuje v niečom vyniknúť a získať uznanie (preto má rád bojovky, prekonávanie prekážok, intelektuálne súťaže a všeobecne jasné pravidlá). Občas sa radšej strhá, než by priznal, že na to nemá. Ak má tvoriť, tak najradšej konštrukčne.

Dievča, žena – je tvorivejšia, premýšľavejšia, vyspelejšia. Tvári sa menej súťaživo a o uznanie sa uchádza menej priamymi metódami, takže jej vyhovujú voľnejšie pravidlá. Medziľudské vzťahy sú pre ňu dôležité. Potrebuje sa častejšie umývať, na WC chodí v trojici a trvá jej to dlho.

Uvedené charakteristiky (zámerne trochu vyostrené) zásadný vplyv na tvorbu zážitkového programu nemajú. Dôležitejší je však vplyv prítomnosti osôb opačného pohlavia na správanie. Ľudia sa správajú výrazne inakšie, keď sú v prítomnosti osôb rovnakého pohlavia, ako keď sú v zmiešanom kolektíve. Rovnaká hra je o niečom inom v zmiešaných dvojiciach ako v nezmiešaných dvojiciach. Obidva typy akcií (zmiešané i nezmiešané) majú svoje výhody i nevýhody. Nezmiešané akcie mávajú úprimnejšiu atmosféru, pretože pri nich dochádza k uvoľneniu sociálneho napätia, ktoré automaticky vzniká v zmiešanej spoločnosti. Zmiešané akcie však účastníkov viac bavia a vedú napríklad k tréningu jednania s opačným pohlavím. Väčšina zážitkových akcií býva zmiešaná (je vhodné snažiť sa tu potom o zachovanie rovnovážneho pomeru 1:1.)

Ľudia sa vekom menia

„Všetci dospelí boli najskôr deťmi. Ale málokto si to pamätá.“

(A. S. Exupéry)

Školský vek = som to, čo dokážem

Vek dospievania = som to, čomu verím

Vek mladej dospelosti = som to, čo milujem

Vek stredný = som to, čo poskytujem

Deti sú často veľmi nesamostatné, neradi vyvíjajú vlastnú iniciatívu, musíme im presne zadať, čo majú robiť. Voči autoritám majú väčšinou rešpekt a počúvajú ich.

Dospievajúci sú schopní samostatnej činnosti a vlastnej iniciatívy, ale priveľmi sa k tomu nemajú a musíme ich poháňať. Vo vzťahu k autoritám sú vyzývaví a neradi sa podriaďujú.

Dospelí sú samostatní a majú radi voľnosť. Vlastnej iniciatívy sú schopní, len občas potrebujú „nakopnúť“. Autority počúvajú, ale nemajú radi, pokiaľ si s nimi niekto nedá prácu a pokiaľ majú pocit, že sú autoritou zneužívaní.

Je jasné, že pri výbere, zostavovaní a uvádzaní hier musíme prihliadať na vek účastníkov. Výber aktivít môže byť podobný pre všetky vekové kategórie, líši sa však spôsob uvedenia (napr. nočné putovanie po dvojiciach so zastaveniami pri textoch – pre deti je to hra o noci a strachu, pre dospievajúcich je o dvojiciach a pre dospelých je o textoch).

Čím sú účastníci mladší a menej skúsení, tým konkrétnejšie a jasnejšie informácie im musíme dávať – tento princíp platí pre: celkový príbeh na akcii, pravidlá hier, kladenie otázok pri reflexii, zadávanie tvorivých aktivít.

Čím je vekový rozdiel u účastníkov väčší, tým náročnejšie je urobiť akciu tak, aby všetkých bavila. Pri veľkom vekovom rozpätí je najlepším riešením postaviť občas najstarších účastníkov do role inštruktora (zveriť im na starosť ostatných pri výlete, dať im rolu rozhodcu alebo ich nechať obsluhovať stanovisko u rozsiahlej hry).

ČLOVEK V SKUPINE

Človek je tvor spoločenský a značnú časť života trávi v interakcii s ostatnými. Obzvlášť to platí pre zážitkové akcie, kde dochádza k interakcii medzi ľuďmi takmer neustále.

KOMUNIKÁCIA

Dobrá komunikácia je pre organizáciu zážitkových akcií kľúčová, predovšetkým čo sa týka komunikácie vnútri inštruktorského tímu. Väčšina sporov medzi inštruktormi nemá pôvod v rozdielnych názoroch alebo v zlyhaniach, ale v komunikácii. Základné pravidlo znie: nie je dôležité to, čo hovoríme, dôležité je to, čo ostatní počujú. Dosiahnutie tohto výsledku bohužiaľ nie je vôbec jednoduché.

Niekoľko rád pre napäté situácie:

- Komunikácia má byť vedená s dobrými úmyslami. Mali by sme si byť istí vlastnou motiváciou. Nie je to, čo chcem povedať, určené skôr mne samému? Nie je účelom len naštvať druhého?

- Komunikácia má byť úprimná, konkrétna a aktuálna. Hovorím, čo si naozaj myslím, čo je relevantné pre daný okamih, a hovorím to čo najjasnejšie. Nevyťahujem staré krivdy. Hovorím za seba, nezovšeobecňujem.

- Pre komunikáciu vyberáme vhodný čas. Sporné záležitosti riešime v súkromí (rozhodne nie pred účastníkmi) a vo chvíli, kedy nie sme zaneprázdnení inou činnosťou.

Dôležitou súčasťou dobrej komunikácie je počúvanie. Keď druhý hovorí, dobre počúvam, čo mi hovorí, a nepremýšľam, čo poviem ja. Snažím sa premýšľať nad jeho slovami. Keď mi to hovorí, asi to tak vníma. Nie je dobré sa hneď začať brániť a všetko vysvetľovať. Mal by som poriadne počúvať, rozhodne však nie je dobré hneď všetko zohľadňovať. Vždy by som mal však na vyjadrenie druhého reagovať, dať najavo, že som počúval a že sa nad jeho vyjadrením zamyslím.

Dôležitou súčasťou prejavu je tiež neverbálna komunikácia (postavenie tela, mimika, gestikulácia, postavenie v priestore).

MALÁ SOCIÁLNA SKUPINA

Malá sociálna skupina je taká, v ktorej dochádza k pravidelnému vzájomnému kontaktu všetkých so všetkými (= max. do 30 ľudí). Skupinu je potrebné počas akcie sledovať a všímať si jej stav.

Všímame si jej zloženie a role jednotlivcov v rámci nej. Väčšinou vzniká jadro tvorené dominantnými postavami a na toto jadro sú potom naviazaní ostatní. Ak sa skupina rozdelí na niekoľko súperiacich podskupín, signalizuje to vnútorné rozpory. Štruktúru skupiny najlepšie odhadneme pozorovaním komunikácie (kto sa s kým rozpráva, kto sedí blízko koho pri obede, kto si koho vybral do tímu, atď...).

Sledujeme tiež, ako prebieha skupinové rozhodovanie a riešenie konfliktov. Uskutočňuje sa rozhodovanie autoritatívne, kompromisom po dlhých debatách, konštruktívnou dohodou, alebo ležérne prijatím prvého návrhu? Sú konflikty ututlané, alebo sa dostávajú rýchlo na povrch? Je skupina schopná sama tieto konflikty vyriešiť?

Tieto informácie sú pre nás jednak zaujímavé, ale najmä dôležité. Stav skupiny nám dáva cennú spätnú väzbu o priebehu doterajšieho programu a podnetné informácie k uvádzaniu ďalších hier.

Skupinová dynamika

Jedná sa tu o fázy vývoja skupiny. Znalosť týchto fáz využijeme pri dramaturgii programu. (Skupinu taktiež môžeme cieľavedome posúvať na základe zvoleného programu z jednej fáze do druhej.)

Orientácia (1. fáza)

- dochádza k vzniku skupiny, formujú sa vzťahy, ľudia sa spoznávajú, panuje neistota

- skupina je tvorená jednotlivcami, skupinové role zatiaľ nie sú rozdelené, jednotlivci hľadajú svoju rolu v skupine

- konflikty sú umlčované v zárodkoch, panujú umelo pekné vzťahy a trochu nútený humor

- vzťah k inštruktorom je kladný, inštruktor je autorita, má pozitívnu rolu

= v tejto fáze vytvárame priateľskú atmosféru a uľahčujeme poznávanie

Kríza (2. fáza)

- dochádza k ventilácii nespokojnosti, ku konfliktom, ku stretom rôznych názorov

- skupinové role sú jedným z hlavných tém skupiny, dochádza k prijímaniu a opúšťaniu rolí, skupina je rozdelená na malé podskupiny, vnútorná štruktúra je dynamická

- inštruktor je vnímaný negatívne, dochádza k protizávislosti  - závislosti na niekom, proti komu sa búrime, ale sme na ňom závislí

= v tejto fáze uvádzame hry zahŕňajúce reflexiu, pri ktorej si skupina môže predebatovať problémy, podporujeme konštruktívne riešenie konfliktov, poskytujeme priestor pre nedeštruktívnu ventiláciu emócií (napr. súťaživé hry), uvádzame cvičenia na rozvoj komunikačných zručností

Stabilizácia (3. fáza)

- skupina sa stabilizuje, dochádza k prijímaniu rolí, hlavné role sú už vyjasnené

- upevňuje sa skupinová kultúra, spolupráca v rámci skupiny sa zintenzívňuje, podskupiny sa rozpúšťajú, vzniká jedna veľká skupiny bez jasného vnútorného delenia

- inštruktor je vnímaný ako partner, a nie už ako autorita, dochádza ku vzájomnej závislosti

= vhodné aktivity v tejto fáze sú zložité úlohy pre celú skupinu, ktoré si vynucujú zapojenie všetkých členov a v ktorých sa využijú rôzne role, ďalej sú to hry, ktoré poskytujú voľnosť (napr. málo štruktúrované hry, voľne zadané tvorivé aktivity,...)

Produktivita (4. fáza)

- skupina tvorí pevný celok so spoločným cieľom, role jednotlivcov a skupinové procesy sú jasné, dochádza k maximálnemu využitiu silných stránok jednotlivcov

- komunikácia je otvorená, konflikty existujú, nie sú však vnímané negatívne, ale ako príležitosť k rozvoju

- inštruktor ustupuje do úzadia, stáva sa členom skupiny, skupina preberá zodpovednosť sama za seba

= skupine predkladáme veľmi zložité a náročné úlohy, v ktorých sa môže naplno prejaviť, využívame nezvyčajné prostredie, časový tlak, stres, tiež zaradujeme hry s veľkou voľnosťou a s možnosťou vlastnej voľby

ETIKA

„Sloboda, správne pochopená, je univerzálna licencia byť dobrý.“

(H. Coleridge)

Ako inštruktori máme nad účastníkmi väčšinou veľkú moc. S mocou však musí ísť ruka v ruke zodpovednosť!

Často staviame účastníkov do vopred vykonštruovaných situácií, niekam ich tlačíme. Skutočne zaujímavé situácie nejde len tak vyvolať, musíme ich i trochu vynútiť. Účastníkom nielen ukazujeme smer, ale pár krokov po ceste ich ešte postrčíme.

Kedy je to ešte v poriadku a kedy je to už priveľká manipulácia? Ako veľmi môžeme riskovať? Kedy je naše správanie etické? Kam by sme už nemali zachádzať? Na takéto otázky nie je možné jednoducho odpovedať (vždy je treba vychádzať z konkrétneho prípadu).

MANIPULÁCIA

Manipuláciou rozumieme priame riadenie názorov a správania, ktorým manipulovaná osoba prispeje k dosiahnutiu určitého cieľa, bez toho, aby vedela akého.

Na zážitkových akciách je aspoň mierna manipulácia nutná a akcie sú na nej postavené (účastníkov niekam tlačíme alebo ich staviame do situácií, v ktorých sa rozhodujú skreslene, pretože nemajú objektívne informácie pre svoje rozhodnutie). Účastníci môžu byť napríklad miernou manipuláciou dotlačení do nepríjemnej situácie a potom na tento fakt upozornení, čo môže byť zdrojom cenných zážitkov a skúseností.

Musíme byť však veľmi obozretní, pretože prostredie zážitkovej akcie manipuláciu do značnej miery uľahčuje:

- dochádza k vytrhnutiu z bežného prostredia a životného rytmu

- na akcii je obmedzená platnosť štandardných spoločenských noriem

- dochádza k hraniu rolí

- je tu nejasný prechod medzi realitou a hrou

- účastník je aspoň čiastočne závislý na inštruktoroch

Ak sa rozhodneme zámernú manipuláciu využiť, musíme mať dobre ujasnené, prečo to robíme („pre dobro účastníkov“ je všeobecne ťažko zodpovedateľná filozofická otázka...). Musíme tiež v tomto prípade hru uviesť mimoriadne kvalitne, aby účastníci manipuláciu neprehliadli a z hry mentálne neodstúpili, pretože zámer potom nevyjde. A nezabúdajme na pravidlo – čím väčšia manipulácia v rámci hry (akcie), tým dôležitejšia je dobre zrealizovaná reflexia, ktorá vytvorí priestor všetko vyjasniť.

Dobrovoľnosť

Na väčšine zážitkových akcií platí pravidlo dobrovoľnosti pri účasti na hrách a účastníci by o tom mali vedieť. No neistota a prekvapenie sú jednými zo základných kameňov zážitkovej metódy, takže nie je reálne, aby sa účastník vždy rozhodoval sám a úplne dobrovoľne. Preto je vhodné, aby sme pred psychicky alebo fyzicky náročnými hrami zistili stav účastníkov a vytipovali tých, ktorým by hra mohla spôsobiť problém, a preberieme s nimi osobne, či sa chcú hry zúčastniť. V priebehu potom tiež umožníme bezproblémové opustenie hry (i po psychickej stránke).

BEZPEČNOSŤ

Za účastníkov nesieme zodpovednosť – u detí aj právnu, u dospelých minimálne morálnu. Musíme teda dbať na ich bezpečnosť, nielen fyzickú (úrazy), ale aj psychickú (šok, psychická kríza). Psychické nebezpečenstvo sa ťažko odhaduje a musíme byť preto obzvlášť opatrní.

Miera bezpečnosti je otázkou kompromisu. Primeraná miera nebezpečenstva je dobrá pre efektívne učenie a pre rozširovanie komfortnej zóny. Mali by sme sa snažiť využívať len riziká zdanlivé a minimalizovať riziká reálne (nikdy však nemôžeme presne odhadnúť, čo je ako nebezpečné z pohľadu účastníka – najmä v prípade psychickej bezpečnosti).

Situáciu musíme vždy starostlivo zvážiť a prihliadať k aktuálnym okolnostiam (únava, počasie, psychické rozpoloženie účastníkov, náročnosť hry, ...). V otázkach bezpečnosti by sa mal zhodnúť celý tím. V prípade nezhody alebo neistoty by sme mali zvoliť bezpečnejšiu variantu.

MOTÍVY INŠTRUKTOROV

My inštruktori máme pre robenie akcií množstvo rôznych motívov, no aspoň časť týchto motívov býva egoistická – chceme si niečo vyskúšať, naučiť sa, zažiť. Tieto motívy sú úplne v poriadku a môžu ovplyvňovať i skladbu programu a spôsob uvádzania hier. Nesmú sa však premietať do rozhodnutí, v ktorých ide o bezpečnosť účastníkov alebo o manipuláciu a princíp dobrovoľnosti. Pri rozhodovaní preto vždy kriticky preskúmajme vlastné motívy, ktoré často dobre skrývame i sami pred sebou a nechceme si ich priznať (chcem uvádzať túto hru, aby som viedol účastníkov k zamysleniu nad témou smrti, alebo skôr preto, že ma strašne baví rola smrtky?... :-)

ZÁVEREČNÉ ZHRNUTIE

- Zážitkové akcie spadajú pod zážitkovú pedagogiku, ktorá sa zameriava hlavne na tréning schopností a formovanie postojov.

- Základné metódy zážitkovej pedagogiky sú učenie prostredníctvom zážitku a rozširovanie komfortnej zóny prostredníctvom dobrodružstva.

- Pokiaľ chceme pracovať s ľuďmi, mali by sme im aspoň trochu rozumieť.

- Ľudia musia spať a jesť. Potom chcú byť súčasťou skupiny a až potom sa zaujímajú o zmysel života, vesmíru a chrobákov.

- Ľudia sú rôzni. Okrem veku a pohlavia sa líšia okrem iného vnímaním, spôsobom komunikácie, motivačným založením a záujmami.

- Väčšina sporov medzi inštruktormi nemá pôvod v rozdielnych názoroch alebo v zlyhaniach, ale v zlej alebo nedostatočnej komunikácii.

- Nie je dôležité, čo hovoríme, dôležité je, čo ostatní počujú.

- Všímame si nielen jednotlivcov, ale i skupinu ako celok. Skupina nie je len súbor jednotlivcov, ako celok má svoju vlastnú dynamiku.

- Organizovanie akcií nás stavia pred viacero morálnych otázok. Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky zohľadňujeme v prvom rade záujmy účastníkov, nie svoje záujmy.

„Základným cieľom výchovy

je predovšetkým formovať človeka,

oveľa viac je však dynamicky ho viesť k tomu,

 aby sa formoval sám

a aby sa stal človekom.

(Maritain)

(Podľa R. Pelánka)

nahor