© hanadesign Pre konanie dobra treba trošku odvahy.  don Bosco

Žiť znamená milovať

Priateľu, usaď sa,

budem ti rozprávať...

Načúvaj srdcom,

inak začuješ len šepot slov,

ale neochutnáš šťavu ich dužiny...

Mal som dvadsať... alebo dvadsaťpäť, viac či menej... na tom nezáleží.

Chcel som žiť, ale nevedel som, prečo žiť ani ako žiť.

Hľadal som.

Až úzkostlivo som hľadal a často sa mi stalo, že som len utekal za svojimi prízrakmi.

Hovorili, že dôležité je žiť, lebo teraz už nie je nič zakázané, lebo dnes už môžeme chodiť po trávniku a trhať všetky kvety, čo kvitnú v záhradách: „Rob, na čo máš chuť, a budeš šťastný!“

Robil som to.

Prešiel som mnohými záhradami, často som ich pošliapal a trhal som kvety rozkoše. No skutočné šťastie som nenašiel. Niekoľkokrát som sa ho letmo dotkol na niekoľko prchavých hodín. Ale tie úbohé malé šťastia sa rozpúšťali v mojich príliš hladných ústach ako čokoládové pralinky, bez toho, aby zmiernili môj hlad.

Bol som hladný túžbou.

Bol som smädný túžbou, ale nevedel som, ako svoj hlad a smäd ukojiť.

Istý priateľ mi povedal: „Nenájdeš cestu, keď budeš hľadieť len na seba. Vyjdi zo svojho domu! Ak nevyplávaš z prístavu, nespoznáš nekonečné more!“

Nemal som však kompas a vôbec som nevedel plávať.

Druhý priateľ mi radil: „Svoju cestu nájdeš v Knihe. Tam je zhromaždené Božie slovo, aby ľudí viedlo a živilo ich na ceste.“

Občas som Knihu otvoril. Jej slová som si vážil, zdali sa mi krásne, ale zakaždým mi tie krásne slová unikali; boli to zrnká so šupkou pritvrdou na to, aby som mohol vychutnávať ich blahodarný obsah.

Tretí priateľ mi povedal: „Potrebuješ niekoho, kto by ti tie slová vyložil. Niekoho, kto ich vstrebal a kto z nich žije. Niekoho, kto by ti život v nich obsiahnutý odovzdal jazykom dnešnej doby.

Choď za mudrcom! Všetci hovoria, že rozpráva ako Kniha a že sa jeho slová stávajú semenom v srdciach tých, ktorí ho počúvajú. Ak je tvoja zem úrodná...“

Rozhodol som sa, že tam pôjdem...

Mudrc býval v miniatúrnom byte na samom konci tmavej chodby. Nikto nevedel, kto to vlastne je, ani odkiaľ prišiel. Tí, čo sa k nemu priblížili, rešpektovali jeho tajomstvo.

„Dobrý deň, drahý priateľ,“ pozdravil ma mudrc, „očakával som ťa.“

Dlho ma pozoroval a jeho pohľad, ktorý na mne spočíval, mi občerstvoval srdce, ako keď rosa pomaly preniká do vyschnutej zeme. Dlho mlčal a potom zašepkal: „Máš veľké šťastie!“

„Prečo?“ spýtal som sa.

„Pretože si človek, a teda môžeš hľadať. Ruža je krásna, ale prežije svoj život bez toho, aby vedela, že je krásna, a hlavne... pre koho?“

„Načo je dobré hľadať, keď sa to aj tak nenájde?“

„Kto poctivo hľadá, nachádza, ale slepý niekedy odmieta svetlo a hluchý nechce počuť.“

„Prosím vás, pomôžte mi. Som hladný a smädný po živote a nikde nenachádzam to, čo by mohlo môj hlad a smäd ukojiť.“

Mudrc sedel bez pohybu a neodpovedal. Do miestnosti sa vkradlo dlhé mlčanie. Už som bol nesvoj a tak som začal pokašliavať v nádeji, že ticho odoženiem. Ono tam však zostávalo a udomácňovalo sa. Podľa toho, ako sa mudrc na ľahký dotyk ticha usmieval, som pochopil, že s týmto tichom je vo veľmi priateľskom vzťahu. Možno dokonca vo vzťahu akéhosi tajomného manželstva?

Predsa som sem neprišiel preto, aby som si skrotil mlčanie. Chcel som počuť jasnú reč a dokonca som sa rozhodol na tom trvať...

„Chcem žiť...“

Mudrc ma nenechal dokončiť. Zdvihol hlavu a pomaly, veľmi pomaly zašepkal: „Nejde o to žiť, ale milovať. Počuj, tvoj hlad a smäd ťa zvádzajú z cesty a zároveň ťa trápia. Aj keby si zhromaždil všetky pozemské pokrmy a pokúšal sa nimi nasýtiť, NIKDY nebudeš schopný svoj hlad ukojiť. Tak zostaneš väzňom svojho hladu. Nie je to totiž len tvoj hlad po živote. Za pocitmi hladu sa skrýva niečo omnoho dôležitejšie, niečo, čo má príchuť nekonečna.

Najhlbšou túžbou v srdci každého človeka, túžbou dôležitejšou než obyčajné želanie žiť, je túžba milovať a byť milovaný. V tom spočíva skutočný ľudský hlad po živote.“

Odmlčal sa a takmer nečujne, akoby hovoril sám pre seba, dodal: „A nie je na tom nič čudné, pretože človek je stvorený s láskou a pre lásku.“

„Ale život je na prvom mieste,“ namietam, „pretože najskôr musíme žiť, až potom môžeme milovať.“

„Nie, nikto nemôže žiť, kým nie je milovaný. Život je rieka a nie prameň. Ak plynie v tebe, vo mne, v celom ľudstve, je to tak preto, že rieka je dcérou PRAMEŇA a že jej prameňom je LÁSKA.

Ak chceš žiť, nenechávaj si svoj život pre seba! Musí pohládzať aj iné brehy, zavlažovať aj iné krajiny.

Bež k PRAMEŇU!

Ak si chceš nechať svoj život len pre seba,

aby si z neho mal potešenie, stratíš ho.

Ak však kvôli PRAMEŇU pristaneš na to,

aby si ho stratil, nájdeš ho.“

Fascinovalo ma to, ale zároveň aj trápilo. Napĺňali ma pochybnosti, protestoval som.

„Stratiť svoj život!... Ale ja nechcem zomrieť!“

„Kto tu hovorí o smrti, ja ti rozprávam o živote!

... jedného dňa pochopíš, že zomrieť neznamená prestať žiť, ale prestať milovať.“

Poďakoval som a rozlúčil som sa. V tej chvíli som nevedel, či sa ešte niekedy odvážim navštíviť ho.

Bol večer, ležal som v posteli, nebolo mi veľmi dobre.

Zakaždým, keď som sa vrátil z práce, utiekol som rýchlo preč z domu alebo som sa aspoň snažil vyhnúť nepríjemným chvíľam, keď som bol sám so sebou. Občas sa mi to ale nepodarilo a potom som si pripadal ako opustená lodička, do ktorej zo všetkých strán tečie voda.

Od návštevy u mudrca uplynul asi mesiac. Bol som zvedavý a zároveň som cítil akýsi neurčitý strach. Stále som sa nevedel odhodlať na to, aby som k nemu znova zašiel. Hľadal som si výhovorky. Nechcelo sa mi prijať jeho slová. Boli práve tieto odpovede odpoveďami na moje otázky? Bol som nepokojný, lebo čosi vo mne mi celkom potichučky našepkávalo: „... a čo keď sú Mudrcove slová pravdivé?“

Musel som si priznať, že to boli jeho slová, proti ktorým som bojoval.

A budem bojovať ďalej!

Nezrieknem sa predsa svojho života kvôli ktovieakému preludu!

Chcem žiť a budem hľadať život. Vezmem život do svojich vlastných rúk, uchopím ho zo všetkých síl a budem ho žmýkať, ako keď vytláčame šťavu z plodu; stlačím ho, aby mi vydal šťastie.

Vstal som a podišiel som k oknu. Otvoril som ho...

Zrazu som bol stratený.

Vonku znela pieseň. Vietor ju niesol a zasiahla ma. Zrazu som si uvedomil, že takmer všetky piesne sú o láske... a že skoro vo všetkých filmoch sa hovorí o láske... a že všetky romány... a že všetci ľudia...

Sledoval som všetkých tých ľudí, ktorí sa pohybovali po ulici. Vracali sa späť k svojim láskam, pre ktoré vyšli ráno z domu a vydali sa do mesta pracovať. A iní boli rozorvaní a sklamaní. Odchádzali z domu, pretože ich láska zmizla a oni sa ponáhľali namiesto nej hľadať inú, ktorá je na predaj alebo sa ponúka sama.

V ten večer som vedel, že všetci, deti a rodičia, manželia i osamelí ľudia, každý po svojom, vo svojich snoch alebo skutkoch, v slovách alebo mlčaní, v smiechu alebo v plači, v modlitbách alebo rúhaní, keď sa objímajú alebo častujú údermi, že všetci chcú uchopiť a prijať niekoľko súst lásky...

Tej lásky, ktorá je životodarná a bez ktorej, ako som zdráhavo začínal pripúšťať, človek umiera, pretože umiera hladom.

Vykláňal som sa z okna a stále som sa díval na ulicu...

Zazrel som dieťa, ako neopatrne prechádza cez cestu. Jeho matka sa za ním vrhla, aby ho zachytila a ochránila.

Zdalo sa mi, že počujem šepkať slová, bol to však len hlas v mojom vnútri: „Dám za teba svoj život!“

Videl som zaľúbených v objatí. Práve si začali rozprávať nežné slová.

Akoby som ich počul šepkať, ale bol to opäť hlas, ktorý som vnímal srdcom: „Dám za teba svoj život!“

Konečne sa rozhostilo ticho, ale tam kdesi vnútri ticha som zreteľne začul hlas, a bol to hlas mudrca:

„Vidíš, chlapče, láska je vzácnejšia než život.“

O niekoľko dní som stál pred dverami mudrcovho bytu. Predtým som ešte niekoľko dní váhal a mal som dojem, že ma tam tlačí niekto alebo niečo silnejšie ako ja.

Nerád prehrávam.

Predovšetkým som mal strach. Panický strach z toho, že sa nechám zavliecť na mne neznáme cesty, po ktorých som vôbec nechcel kráčať.

Zaklopal som.

Miernym hlasom ma privítal: „Sadni si, chlapče, musíš byť veľmi unavený!“

„Prečo si myslíte, že som unavený?“

„Pretože bojovať sám proti sebe je vysilujúce... Veľa ľudí tak stráca kopu drahocenného času a síl. Zmietajú sa v tom celé roky, zraňujú a drásajú sa, odhadzujú trosky svojho života, a zatiaľ niekde v diaľke odlieta ich šťastie.

Iní ľudia – tí sú na tom ešte horšie – ani nevedia, že sa v nich odohráva nejaký zápas. Urobili všetko pre to, aby vnútorne otupeli v honbe za rozptýlením, takže už nevnímajú hluk svojich vnútorných zápasov. Ale boj, ktorý sa odohráva v temnote, je ešte krutejší, ich život potichu krváca.“

Mudrc sa na mňa zahľadel. Ťažko som znášal jeho pohľad, uhýbal som pred ním. Vedel som, že do mňa vidí, číta v mojom srdci. Búril som sa proti tomu a chcel som, aby sa o mne dozvedel len to, čo mu sám prezradím.

Nakoniec som sa rozhodol, že mu poviem všetko. Rozprával som mu o svojich vnútorných búrkach, ktoré v skrytosti dlho driemu, o búrkach, ktoré bleskami ako ohnivými čepeľami dokážu všetko roztrhať na franforce.

Hovoril som a hovoril. Viac, než som mal v úmysle.

Počúval bez pohybu, bol dokonale sústredený a jeho počúvanie oslobodzovalo všetky moje doteraz uväznené slová jedno po druhom.

Keď som sa odmlčal – pretože niektoré slová boli vo mne zasunuté tak hlboko, že som nevládal zodvihnúť kameň, pod ktorým boli pochované, - OČAKÁVAL ešte pozornejšie, čo poviem. A keď videl, že ich mám takmer na jazyku, vytvoril jedným z tých svojich žiarivých pohľadov medzi nami most a mohol som pokračovať...

Prečo tak málo ľudí dokáže načúvať tak, ako vie tento muž? Toľko slov zostáva pochovaných v srdciach ľudí, toľko slov a výkrikov stvorených na to, aby boli vyslovené, aby boli vnímané.

Ale teraz som poznal, že mudrcovi dokážem povedať VŠETKO. A už to ma naplnilo radosťou.

„Prečo sa usmievaš?“ spýtal sa.

„Pretože sa oslobodzujem!“

„Odhalil si hlbokú pravdu. Mnohí ľudia dnes nepoznajú sami seba, pretože sú vo svojej pýche presvedčení, že sú schopní niečo vytvoriť len svojím vlastným pričinením. Nikto nemôže spoznať sám seba v pravom svetle, kým sa pred druhými neprejaví ako niekto, kto je pozorný a milujúci.

Teraz už choď, je neskoro. Zajtra sa vráť a budem rozprávať zasa ja.“

A mudrc hovoril.

Teraz, keď som sa oslobodil od svojich vlastných slov, mal som v srdci trochu viac miesta pre jeho slová.

„Sám si pochopil, že láska je v skutočnej ľudskosti na prvom mieste a že človek je schopný obetovať svoj život, aby láska žila. Keď si uzavretý sám v sebe, vo svojom vnútornom priestore, kam na teba bolestne doliehajú búrky, je to tak preto, že ty sám o tom nedokážeš hovoriť.

Keby vtedy večer, keď si tak trpel, prišiel nejaký priateľ, keby ti podal ruku a usmial sa na teba, keby ti povedal Poď, potrebujem ťa, veľa tmavých mračien by sa na tvojej oblohe rozplynulo.

Priatelia však neprišli.

Osamelosť do seba uzavretých ľudí je hrozná choroba, je to rakovina srdca, ktorá sa neúprosne šíri v našom trpiacom svete.

Ľudia nikdy nevyjdú zo svojho väzenia, ak nie sú milovaní a ak nedokážu milovať.

Ak chceš, pokús sa milovať! Zachrániš druhých a zachrániš sám seba.“

Neodpovedal som. Mal som strach povedať áno. Jemne na mňa naliehal:

„Pokús sa!

Otvor svoje dvere tým druhým! Ešte nepočuješ, ako ťa volajú, avšak mnohí čakajú, že im prídeš otvoriť. Vyjdi zo svojho domu! Druhí ti chýbajú, tak ako aj ty im, aby si sa obohatil, a aby si tak obohatil aj ich.

Skús to, a ak konečne otvoríš dvere, zaručujem ti, že cez otvorené dvere vstúpi k tebe slnko. Si v temnote, lebo ich nechávaš zavreté.“

„Skúsim to.“

A mudrc odpovedal: „Ďakujem. Za teba... aj za ostatných.“

Nechápal som, čo chcel povedať tým „ďakujem“.

„Milovať nie je žiadna sranda!“

„Je to ešte oveľa náročnejšie, ako si myslíš,“ odpovedal mudrc.

„Poctivo som sa snažil urobiť vám radosť...“

„To len malé deti sa snažia urobiť radosť svojim rodičom. Ak niečo robia dospelí ľudia, musia to robiť sami zo seba. Pretože sú za svoj život zodpovední v prvom rade oni sami.“

„Ja som o život neprosil,“ odpovedal som pohotovo.

„To je pravda. Nikto nedáva život sám sebe. Dostáva ho... a žiť znamená v prvom rade prijať svoj život. Veľa ľudí iba smutne vegetuje, lebo nepovedali svojmu životu ÁNO. Ak však svoj život prijali a ak chcú zbierať jeho plody, musia ich nechať narásť. Strom nie je zodpovedný za svoje plody, ale človek áno, lebo inak nie je dospelým človekom.“

„Preto ste mi povedali, keď som vám sľúbil, že sa budem snažiť, „Ďakujem za teba“?“

„Áno.“

„Dodali ste však: ,...aj za ostatných´.“

„Pretože ostatní sú hladní a ty im dlhuješ svoje plody. Keď zbieraš plody bez toho, aby si im ponúkol svoje, si príživník.

Ak milióny ľudí trpia, je to tak preto, že mnohí sa živia plodmi ostatných, ale plody svojho života ostatným za pokrm nedávajú.“

Uvedomoval som si, aké je všetko to ľudské utrpenie nespravodlivé a strašné.

Bolo treba nájsť vinníkov. A ja som ich nachádzal: všetci ľudia, ktorí nám sprostredkúvajú vzdelanie, ktorí nám poskytujú informácie, ktorí nám vládnu..., všetci hlúpi a neschopní prospechári..., všetci tí, ktorí môžu, ale nerobia nič!

Poburovalo ma to. A čím viac ma to poburovalo, tým som bol na seba pyšnejší, pretože som si takto dokazoval, že vlastne nie som bezcitný ani uzavretý do svojich starostí.

Dokonca som mal poruke aj riešenie. Bolo radikálne: stačilo urobiť..., prípadne zásadne zmeniť... Niekedy som o tom zanietene rozprával kolegom, inokedy som o tom hovoril s kamarátmi... O svojom názore som bol taký presvedčený, že som svojimi slovami dokázal ostatných umlčať, a myslím si, že ma dokonca niekedy aj obdivovali.

Keď som teda všetko dobre premyslel, keď som sa pekne vyrozprával a vykričal, lepšie sa mi zaspávalo, pretože sa mi nateraz podarilo uspať svedomie.

Svedomie sa však zasa prebudilo a nedalo mi pokoj. Vo chvíľach ticha – preto som sa ich tak obával – akoby som počul svoj vnútorný hlas hovoriť: A ty, čo ty ROBÍŠ? A tak som rýchlo, veľmi rýchlo, aby hádam ten hlas vo mne nebezpečne nezosilnel, podráždene zašepkal: Čo ja zmôžem?... a aj keby som niečo urobil, na čo by to bolo dobré, keď ostatní neurobia nič?...

A neurobil som NIČ.

Potreboval som sa znovu stretnúť s mudrcom a predložiť mu svoje otázky a problémy. Bál som sa však jeho pohľadu aj jeho slov. Preto som stále váhal.

Nakoniec som našiel spôsob, ako uniknúť mudrcovmu prenikavému pohľadu. Napíšem mu list.

Bolo už veľmi neskoro. Šiel som do domu, kde mudrc býval, a zasunul som obálku s listom pod dvere jeho bytu. Potom som rýchlo zmizol. Bál som sa, aby neotvoril dvere.

Hneď na druhý deň prišla odpoveď:

Keby si každá nota povedala: hudbu nevytvorí jedna nota,

...nevznikla by symfónia.

Keby si každé slovo povedalo: jedno slovo

nemôže vytvoriť celú stránku...

nevznikla by kniha.

Keby si každý kameň povedal: z jedného kameňa

nepostavia stenu...

nevznikol by dom.

Keby si každá kvapka povedala: jedna kvapka vody

neutvorí rieku...

nevznikol by oceán.

Keby si každé obilné zrno povedalo: jedno obilné zrno

nemôže posiať celé pole... nebola by žatva.

Keby si každý človek povedal: môj prejav lásky

nemôže zachrániť ľudstvo,

...nikdy by na zemi nebola ani spravodlivosť,

ani mier, ani dôstojnosť, ani šťastie.

Povieš: „Čo ja zmôžem?“

Ja ti hovorím: „Prejavuj lásku skutočným skutkom, jedine láska premáha utrpenie a vôbec nezáleží na tom, že plody svojej lásky nevidíš.“

Hovoríš: „Čo ostatní?“

Ja ti hovorím: „Aj oni majú milovať.“

Pomyslíš si: „A ak sa tomu vyhýbajú?“

„Miluj ešte viac. Ostatní okolo teba rovnako očakávajú, že niekto položí prvý kameň. Keď ty ako prvý položíš kameň, položia potom aj oni svoj. Pretože kto skutočne miluje, prebúdza k láske ostatných.

Ako symfónia potrebuje každú notu,

ako kniha potrebuje každé slovo,

ako dom potrebuje každý kameň,

ako oceán potrebuje každú kvapku vody,

ako žatva potrebuje každé obilné zrnko,

potrebuje celé ľudstvo teba,

tam, kde si,

si jedinečný,

a teda nenahraditeľný.

Na čo ešte čakáš?

(Veľmi stručný výber z perfektnej knižky 

Rozprávaj mi o láske 

od Michela Quoista – odporúčam:)

 nahor