Prv, než začneme – prenesme sa na okamih do dní, kedy sa zrazu skončila II. Svetová vojna…
Bola vojna. Mestá boli v noci zatemnené. Ľudia opravovali a hĺbili kryty a každú noc, keď na oblohe hučali lietadlá, utekali do krytov a báli sa. V Nemecku bolo dokonca každý deň počuť výbuchy granátov, valil sa dym, ľudia sa ukrývali pred vojnou, kde sa dalo… A potom zrazu prišla tá SPRÁVA: Vojna sa skončila!!!
Navonok nebolo nič vidieť. Dym sa ďalej valil, žiadne znamenie na nebi sa neobjavilo – a predsa sa všetko zmenilo! Zrazu – v tom istom svete, uprostred tých istých ruín – sa namiesto plaču ozval spev, namiesto strachu nádej… Človek, ktorý si hĺbil letecký kryt, zrazu zahodil lopatu a viac sa už k tej práci nevrátil. Strhli sa zatemnenia z okien, v noci sa zapálili vatry – len tak, na radosť a na zohriatie…
Keby tam prišiel človek, ktorý by nevedel, čo sa deje, zhrozil by sa! Povedal by: Teraz, uprostred vojny spievate? Ste blázni – veď bez zatemnenia vás zbombardujú! Prečo nestaviate ten kryt – čochvíľa bude noc a priletia nekonečné zväzy bombardérov a zasypú vás pumami – chcete zahynúť? Ten človek by nič nechápal, pretože by videl svet – ten istý svet – úplne iný a úplne inak!
Tomuto sa podobá aj istota, ktorú prináša viera. Viera nás uvádza do úplne iného sveta s úplne inými pravidlami. V okamihu, keď uveríme, už si nikdy viac neporozumieme s ľuďmi, ktorí toto naše poznanie – túto istotu viery – nemajú…
Jeden a ten istý svet – a predsa ho jedni i druhí budeme vidieť úplne inak!
Žiť vo viere – to znamená žiť vo svete, v ktorom vládne Boh, ktorému bezhranične dôverujem. Vžite sa ešte raz do úvodného príkladu z II. Svetovej vojny. Predstavte si, že ľudia okolo vás vám neuveria. Ste jediní, kto viete, kto máte istotu, že vojna skončila – ale oni ešte stále žijú vo vojne! Vy si pospevujete – a oni na vás pozerajú ako na bláznov, pretože v ich očiach je vojna a je na mieste skôr plakať a nariekať! Vy si odkryjete okno a zažnete svetlo – a oni sa na vás s hrôzou vrhnú a budú žiadať, aby ste si ho zatemnili, lebo privoláte nepriateľskú paľbu! Zapálite si na kopci oheň – a oni vás obesia na strom ako špióna, ktorý dával signály nepriateľovi!
Ani vy, ani oni mier nemôžete uvidieť. Vy veríte že už nastal – lebo ste to niekde počuli, napr. v rádiu. Oni tomu neveria – možno preto, že to nepočuli… Ale vaša viera a ich nevera vás úplne oddelia od seba. Stačia na to, aby ste si navzájom vôbec nerozumeli – a aby vás tí druhí začali považovať za nebezpečného blázna, ktorý ich ohrozuje…
Pre svet okolo nás je najväčšou hodnotou ľudský život a snažia sa ho za každú cenu udržať na prístrojoch čo najdlhšie. Ale pre nás je najväčšou hodnotou smrť, naplnená vierou, nie dlhý život! Oni žijú, aby prežili – my žijeme, aby sme zomreli! „Túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie“ (Flp 1,23) – kričí Pavol. „Len nie smrť, len nie také strašné nešťastie!“ – kričia oni…
Pre nich je najdôležitejšie mať čo jesť a kde bývať – a potom sa človek môže zaoberať takými „vedľajšími a nepodstatnými vecami“, ako je náboženstvo a viera. Ale pre nás je viera a Kristus väčšia hodnota, než všetky poklady a bohatstvá sveta!
Oni sú tu na zemi doma – my sme tu cudzinci, pútnici a hostia…
Oni žijú na kuse kameňa, rútiacom sa vesmírnou prázdnotou – my žijeme v Kráľovstve Otca…
Ako si môžeme navzájom porozumieť? Nedá sa to! Oni nás nikdy nepochopia, pretože nikdy nezažili to, čo sme zažili my a nikdy sa neodhodlali uveriť. My ich môžeme porozumieť – veď kedysi sme aj sami tak žili – ale na druhej strane už nedokážeme žiť a prijať tento ich pohľad na svet, na život, na seba samých…
Ježiš to vedel veľmi dobre. Nesnažil sa kresliť nám nejaké ilúzie. Vedel, že Jeho učeníci „nie sú zo sveta“ (Jn 17,16). A preto pre svet, v ktorom žijú, budú v tom lepšom prípade bláznami a pohoršením. Pavol vraví: „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1,23). V tom horšom prípade nepriateľmi: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.“ (Jn 15,18n).
S tým sa nedá robiť zhola nič… jednoducho – zákony sveta a zákony Boha sú úplne odlišné, pretože úplne odlišná je realita, v ktorej veriaci a neveriaci žijú. Stroskotanec, ktorý verí, že za hodinu pôjde okolo ostrova loď, nebude stavať dom, ale postaví veľkú vatru, aby dal lodi signál. Stroskotanec, ktorý neverí, že nejaká loď pôjde okolo najmenej pár mesiacov, nebude stavať vatru, ale dom a bude zháňať potravu a vyrábať nástroje. A ak sa náhodou na ostrove stretnú dvaja takýto stroskotanci, každý s iným názorom – ako by si mohli porozumieť? Budú sa hádať – kým jeden nepresvedčí druhého!
Pred nami stoja slová, ktoré nás nútia rozhodnúť sa. Biblia vraví: „Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“ (1 Jn 1,2n), „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,12).
Veríme???
V okamihu, keď uveríme, stane sa Kristus to najdôležitejšie na celom svete. Pokrok, stúpajúca životná úroveň, medzinárodná prestíž, šport, kariéra, plat, zamestnanie, život, smrť – to všetko sú odteraz veci nepodstatné a druhoradé. Odteraz je nám jasné, že žijeme len preto, aby sme našli Krista, prijali od Neho dar spásy a po smrti vstúpili do Kráľovstva Otca, ktorý je v Nebi. Sme na svete cudzincami a pútnikmi a nejestvuje dôležitejšia vec na tomto svete, než ohlasovať túto správu ostatným ľuďom a prinášať im posolstvo o Kristovi a o novom Živote, ktorý nám priniesol! Nejestvuje totiž ani väčšia tragédia, než neprijať a nespoznať toto MENO, v ktorom jedinom môže byť človek spasený! Nejestvuje privysoká cena, ani príliš veľká námaha v tomto úsilí – „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?!“ (Lk 9,25).
A ak neuveríme? Potom sú „veriaci“ pre nás iba fanatikmi, ktorí si ubližujú a v tom horšom prípade dokonca ešte svojim fanatizmom brzdia rozvoj a civilizačný rast! Sú to nepriatelia! Blázni! Pomätenci!
Byť veriacim znamená vstúpiť do úplne iného sveta a nechať sa zakotviť na úplne inej istote, než je tá, na ktorej stojí svet okolo nás. A to znamená vidieť okolo seba niečo úplne iné, než to, čo vidia ľudia zo sveta. A vyznávať úplne iné zákony, než tie, ktoré vyznáva svet okolo nás!
Pre Cirkev boli kontemplatívne mníšske rády to najcennejšie, čo v Cirkvi bolo. Pre Františka Jozefa I. to boli príživníci, ktorých bolo treba zrušiť…
Pre Cirkev je nedeľný predaj niečo, čo okliešťuje právo človeka (hlavne predavačiek) prežiť tento deň celý s Bohom. Pre svet je to nepochopiteľný krok – veď čo je dôležitejšie, než nákupy a konzum? Nejaké báchorky a náboženské pletky?
Pre Cirkev je jasné, že je beštiálne vraždiť deti na potratoch a obetovať skutočný dar lásky kvôli čisto „zvieraciemu“ ponímaniu sexu. Pre svet je ale nepochopiteľné, že by sa človek mal kvôli niečomu vzdávať tejto poslednej veci, ktorá ho ešte trochu odreagováva v tej desivej šedivosti, ktorá pre nich vo svete vládne!
Ak chceme uveriť, znamená to, že sa rozhodneme vstúpiť do úplne nového sveta a spáliť za sebou všetky mosty obáv a pochybností. A – ako veríme a táto viera nie je ľahkomyseľná, ale preverená skúsenosťou – tento nový svet je na rozdiel od toho, v ktorom sme doteraz žili, svet reálny!
Byť kresťanom – to znamená žiť mier uprostred ľudí, ktorí si ešte stále myslia, že je vojna. Stavať signálny oheň na ostrove medzi ľuďmi, ktorí si myslia, že najdôležitejšie je postaviť dom a zabývať sa tu na dlhé roky. Byť cudzincom vo svete, kde sú všetci ostatní doma. Žiť z chleba, ktorý vychádza z Božích úst uprostred ľudí, ktorí poznajú iba pozemský chlieb. Prežívať Boží život tam, kde si všetci myslia, že jestvuje iba pozemské prežívanie.
Lenže – byť kresťanom, to znamená aj oddeliť sa od tohto sveta. Nemôžeme naraz byť v dvoch svetoch. Preto Biblia vraví: „A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte; a ja vás prijmem a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán.“ (2 Kor 6,17n). Už nemôžeme vyznávať tie isté zákony.
Už nemôžeme prikyvovať na zásady a zvyky, ktoré svet žije. Už nemôžeme mlčať – „Lebo nás ženie Kristova láska,“ (2 Kor 5,14) aby sme sa podelili s týmto novým poznaním a zachránili každého, kto je ochotný dať sa Kristom zachrániť!
Rabín Moše Chajim vravel tento príbeh: „Raz hral jeden muzikant tak sladko, že sa všetci, čo ho počuli, dali do tanca. Išiel okolo aj hluchý, ktorý nemal ani poňatia o hudbe a všetko, čo videl, mu pripadalo ako vyčíňanie bláznov, nezmyselné a nevkusné…“ Byť kresťanom – to nakoniec znamená stať sa pre ostatných bláznom, spiatočníkom, nepriateľom, fanatikom – len preto, že počujeme hudbu, ktorú oni nepočujú; vidíme svetlo a farby tam, kde oni nevidia nič, než noc; máme istotu a stretáme živú osobu Boha tam, kde oni vnímajú iba teórie a domnienky…
Nedá sa to inak – a ak chceme uveriť, musíme to na seba prijať presne podľa slov Ježiša Krista, ktorý to veľmi dobre vedel, pred nami nezatajil a vopred nás na to upozornil: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. … A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“ (Mt 10,22.36). Ježiš vraví jasne: „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom.“ (Lk 16,13). „Kto nie je so mnou je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Mt 12,30). Viera – to nie je „sranda“.
Uveríme? Vstúpime do tohto nového sveta a prestaneme prešľapovať na jeho hraniciach v nádeji, že budeme môcť byť „zadobre“ tam aj tam? Niet takej nádeje!
Tak čo – UVERÍME???
(Od Miloša Pikalu – Inkyho – skrátené)