Technika je veľmi dobrá vec. Dokáže všeličo uľahčiť, prináša nám komfort, ale má aj svoje úskalia. Jedno z nich je to, že cez techniku sa vzďaľujeme prírode a sebe navzájom. Spočiatku bola táto vzdialenosť malá. Človek medzi seba a prírodu „vkladá“ nástroje a ešte donedávna – v 19. stor. – v storočí pary a elektriny bola miera nášho odprírodnenia nepomerne menšia ako dnes. A keďže človek je tvor veľmi dômyselný, vymyslel virtuálnu realitu – môže si dopriať hocijaké dojmy, bez toho, aby si musel vyzuť papučky a vstať z dobre vysedeného anatomicky tvarovaného kresla (treba predsa žiť zdravo…) Podarilo sa nám do vysokej miery zbaviť nutnosti priameho styku s prírodou a súčasne sme sa stali závislými na sprostredkovateľoch s ňou. (Vieme, ako je nám ťažko hodinu bez elektriky alebo týždeň bez telefónu a internetu…) Podobne je to aj s kontaktom medzi ľuďmi. Od nepamäti rodiny trávili večery v rodinnom kruhu. V dnešnej dobe sa rodinný kruh zlomil na polkruh okolo televízora. Deťom už mamky nerozprávajú rozprávky, ale si to uľahčia technikou – poruke je televízor a deti rozprávky pozerajú. Pozerať rozprávku je tak trochu logický nezmysel – mala by to byť pozeravka, lebo už koreň slova rozprávka vyplýva zo slova rozprávať. Tým sa myslí, že niekto ju rozpráva alebo číta a iný počúva. Musia byť k dispozícií aspoň dvaja ľudia a to je podstatné – tá blízkosť ľudí. Dosť veľa sa hovorí a píše o citovej deprivácií detí, ktorá pochádza z nedostatku fyzického kontaktu rodičov, z nedostatku pozornosti a lásky, aj o jej neblahých dôsledkoch.

Dobrý hospodár vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré. (Porov.: Mt 13, 52b) Rozprávky sú staré poklady, ktorými nesmieme pohŕdať. Je v nich ukrytá veľká životná múdrosť, prinášajú schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom a dávajú slobodu obrazotvornosti. (Pri pozeraní obrazu sme obmedzení prijať predstavu o danej skutočnosti, akú mali tvorcovia…) Aj dospelý, ktorý ju číta, môže na chvíľu opustiť prítomnosť a vrátiť sa do bezstarostného detstva, do svojho vlastného rozprávkového sveta, k hrdinom svojho detstva. Byť stroskotancom ako Robinson nie je tragédia, ale úžasné dobrodružstvo. A Janko Hraško je tiež celkom sympatický hrdina.

Tomáš Akvinský napísal veľmi múdru vetu: Gratia subponent naturam. (Milosť predpokladá prirodzenosť.) Rozprávky máme na to, aby deti aj pomocou nich rástli v tej prirodzenej rovine. Aby z nich prijali všetko to pozitívne, čo prinášajú.

Mamky a ockovia. Ak nechcete vychovať generáciu dokonale ovládajúcu všetky počítačové hry, avšak ľudí bez srdca, bez vzťahu ku krásam prírody a k duchovným hodnotám, čítajte svojim deťom rozprávky.

Prajem vám rozprávkovo krásny deň.

(Štefan Hrbček)