Píše Guy Gilbert – kňaz, ktorý pracuje s problematickou mládežou vo Francúzsku.
Raz večer mi na besede jedna moja dlhoročná známa položila túto otázku: „Čo podľa vášho názoru znamená ísť až do krajnosti?“
Predovšetkým ísť až do krajnosti neúspechu. Ja v ňom žijem. Je to môj denný chlebíček. Ten mladý človek, ktorý prichádza, má za sebou minulosť zloženú z ohromných, po sebe idúcich pohrôm. On sa v nich udomácnil. A ja som súhlasil s tým, že sa ho ujmem v plnom priebehu boja.
Nikdy nehodnotím hĺbku priepasti, ktorú mi viac-menej ochotne opisuje. To, čo nasleduje, je vždy poučné. Neexistujú žiadni divotvorcovia výchovy, sú len takí vychovávatelia, ktorí chcú ísť až do krajnosti osobnosti. Je to jediný spôsob, ako dlhodobo poskytovanou dôverou nanovo osvetliť obrysy tých zvodných trhlín, do ktorých sa mladí vrhajú. A často tiež spôsob, ako ich od nich odvrátiť. Samozrejme, prichádzajú nové pády; niekedy sa opakujú; často bývajú nepredvídateľné. Veď všade, kde pristáli, bolo toľko dospelých, ktorí to vzdali! A ruky, hľadajúce pomoc, často na brehu nevideli žiadnu záchrannú tyč, ani skalný výbežok, o ktorý by sa mohli pokúsiť zachytiť!
Ísť až do krajnosti, to znamená bez prestania, neúnavne a z rozhodnosťou sledovať chaotický beh mladého človeka. Táto pevná i láskavá prítomnosť nakoniec vydá tú nezastupiteľnú silu – pocit bezpečia. Ak však nastane chvíľa, kedy sa všetko chveje, potom mladý človek, ktorý bezpečie necíti, tento okamih nezvládne. Ale ak sa zakotví v pocite bezpečia u niekoho dospelého, nesie si mladý človek tento pocit všade so sebou. A to mu potom dodáva silu a bojovnosť. Práve dôvera a priateľstvo pripomenú v poslednej chvíli, že nemá právo sklamať toho, kto mu dal do služieb všetko. Koľko mladíkov i dievčat mi povedalo: „V poslednej chvíli som myslel(a) na teba.“ „Utiekol som pred chalanmi, keď ma prehovárali k jednej krádeži, pretože som si povedal: Teda, keby tu tak bol Guy…“
PREŽÍVAŤ EVANJELIUM AŽ DO KRAJNOSTI
Ak poznáme krásu a úžasnú náročnosť evanjelia, je bláznovstvom, že sa toľko mladých ľudí vrhá do samovražedného dobrodružstva siekt. Ale snáď je Cirkev príliš rozumová a naše obrady ešte príliš ťažkopádne a matné, než aby za nedeľu stačili vyvolať nádej a aby vdychovali svieži Boží vzduch.
Živé evanjelium pozýva k tomu najvyššiemu, najsilnejšiemu a najušľachtilejšiemu. Predovšetkým ale k jedinečnej slobode. Inštitucionálnej Cirkvi je možné vytýkať jej ťažkopádnosť, malichernosť, útlak. Neuškodí jej občasné „vyprášenie kožucha“. Ale zostáva pravým miestom a srdcom Božej slobody. Nikdy dostatočne nevypoviem, ako ma volá k slobode a akým slobodným ma urobila. Evanjelium, ktoré ona nesie, mi ukázalo trojaký obzor, ktorý má byť dosiahnutý:
1.) Hlásanie Božieho slova. Táto radostná zvesť ma neodolateľne pobáda, aby som hovoril o sile i sviežosti kresťanských tajomstiev, aby som nimi i napriek svojim slabostiam žil. Vo svete neveriacej mládeže má táto Kristova prítomnosť, ktorú mám stelesňovať, silu ako láva Etny. Moja skupina mi v tom výdatne pomáha. Je to hlásanie prebiehajúce vo vnútri spoločenstva, v ktorého živote majú žiariť hodnoty evanjelia.
2.) Eucharistia ako stred a maják duchovného života. Odstredivá sila, ktorá zmetie každú neistotu, každú slabosť, každú rezignáciu. Stále sa vraciame k hostine lásky a každý, kto sedí pri stole, sem prináša svoje slabosti a nedostatky a odchádza vybavený nepremožiteľnou silou.
3.) A konečne 25. kapitola evanjelia sv. Matúša, ktorá je základným textom. Cirkev bez ľudí malých, utlačených, nezamestnaných, žijúcich na okraji, chorých – to je Cirkev neúplná, ktorá stráca svoju totožnosť. Ona tých chudobných spoznáva. Hovorí o nich. Modlí sa za nich. Ale samú seba v nich nespoznáva. A to je jej podstatný nedostatok. A pokiaľ tento nedostatok potrvá, nebudú môcť chudobní v Cirkvi spoznať Krista. Veď Kristus je ten chudobný, ten malý, ten odstrčený, ten cudzinec v pravom zmysle slova. Preto sa tiež žobráci, vyvrhnutí a bezdomovci Kristových časov k nemu tak pudovo hnali. On ich miloval – nie výhradne, ale prednostne. Utekajú i za dnešnou Cirkvou všetci tí, ktorým sa tak strašne nedostáva lásky a ktorí už nemajú nádej? A v živote nás, kresťanov, zaujímajú prednostné postavenie? A predovšetkým: ponúkame dosť miesta (uskromnením na najnutnejšie denné minimum) tým ľuďom, ktorí idú okolo a klopú na naše dvere?
Ak na niečo kašlem, tak je to zajtrajšok. Dnešok mi stačí viac než bohato. Za dvadsaťštyri hodín sa musí urobiť toľko vecí: pomodliť sa, vyspať sa, niečo málo si zajesť a zbytok času dať do služieb raneným, ktorí klopú na moje dvere. Mojich desať spolupracovníkov i ja sám sa na svojom pochode riadime podľa hodín dneška. Dodáva to neuveriteľnú silu.
Pokiaľ ide o mňa, ani na okamih ma neopustila tá prudká túžba dať druhým všetko, ktorá sa ma zmocnila v trinástich rokoch. Náramná droga, ktorá mi poskytuje trvalú radosť a vedie celé hodiny a dni, aby som všetko investoval do lásky. A tak pokiaľ moje staré kosti neprestanú reagovať, pokiaľ mi nevypovedajú nervy alebo neochabnú svaly, dá sa ešte všeličo urobiť. Potom sa uchýlim do svojej chaty uprostred lesa alebo do nejakej jaskyne, o ktorej snívam. A budem môcť dosýta prežívať to vytúžené ticho. Božie ticho uprostred prírody s mojimi tromi psami a záhonom kvetín. Pokiaľ ma Cirkev nepovolá k ďalšej práci! To ona vie: nikdy neprepúšťa zo služieb toho, kto ponúka holé ruky a je pripravený na výzvu vykročiť po strmej, nikdy neklesajúcej ceste. A tak si nechávam svoj sen. Je to najlepší spôsob, ako nikdy nezostarnúť.