Hlavný rys – perfekcionizmus.
Základné črty:
– sú starostliví a poriadni
– majú radi, keď je každá vec na svojom mieste
– pracujú bezchybne, s úzkostlivou starostlivosťou
– majú strach, že urobia chybu
– majú zvlášť vyvinutý zmysel pre morálku…
– …a všetko je pre nich buď čierne, alebo biele
– sú nároční a neradi sa nechávajú strhnúť svojim hnevom…
– …aj keď ich k tomu perfekcionizmus pobáda…
– …najmä keď ostatní nedodržujú stanovené pravidlá
Majú radi:
– správať sa korektne
– zavádzať poriadok
– mať pravdu
– „dobre“ vykonať svoju prácu
– byť stále lepší a lepší
Nemajú radi:
– tých, ktorí porušujú pravidlá
– nepresnú kritiku
– neporiadok
Pod vplyvom svojej vášne sa prejavujú hnevom (v mene dokonalosti), často skrývaným, preto môžu byť zatrpknutí.
Ak svoju vášeň ovládnu prejavia sa kľudom – prijímajú veci tak, ako sú.
Jednotky sú idealisti: poháňa ich hlboká túžba po pravde, spravodlivosti a mravnom poriadku. Snažia sa byť pre ostatných dobrým príkladom (majú nadanie pre riadiace a učiteľské funkcie). Ťažko akceptujú vlastné i cudzie nedokonalosti.
Často vyšli z výchovy, v ktorej prevládala podmienená láska: lásku si zaslúžim, len keď budem „dobrý“. Vnútorný hlas, ktorý to „dobré“ vyhodnocuje, nikdy neutícha (niekedy je zastúpený predstavou konkrétnej osoby – napr. matky…) Často bol (je) jeden z rodičov moralistický, perfekcionalistický alebo večne nespokojný – chválou sa šetrí, nadpriemerné výkony sú samozrejmosťou. Jednotka chce za každú cenu ujsť pred odsúdením týmito vnútornými hlasmi („Si stále dosť dobrý?!“) – je žalobcom aj odsúdeným súčasne.
Pravidlá, ktoré jednotka hľadá a objavuje, tiež poskytujú ucelený štandard, podľa ktorého môže posudzovať ostatných. Prípadná kritika môže mať vplyv na jej predstavu o sebe samej, v dôsledku čoho je mrzutejšia a vážnejšia. Má obavy a sama si ich aj potvrdzuje, že s ňou samou, ale aj s ľuďmi okolo je ťažké žiť.
Základom prevencie pred úplnou nadvládou negatívnych citov je uvedomenie si silnej subjektivity posudzovania toho, čo je „dobré“. Treba prijať postavu obhajcu („Nenechaj sa svojimi prehnanými morálnymi nárokmi dočista zblázniť!“). Trochu idealizmu a silných nárokov na seba je v každom človeku, no zvlášť v nábožensky vychovaných ľuďoch. (Boh je predsa dokonalý!) – preto je zvlášť pre jednotku náboženská cesta príťažlivá. Na rozdiel od Boha však jednotky majú poriadok, šetria peniaze, robia správne veci aj bez rozumného zmyslu, hlavne pre dobrý pocit – „blížim sa k dokonalosti“. A niekedy si nevšímajú cenu, ktorú za „dokonalosť“ platia.
Hľadanie dokonalosti ovláda život jednotky a je jej vlastným pokušením. Má sklon k zapieraniu a trestaniu seba samej a dokáže svoje pocity a potreby potlačiť alebo úplne umŕtviť. Ak by si mala užívať, hneď by sa ohlásilo zlé svedomie. Je väčšinou vážna, nikdy nerozpráva vtipy (ani si ich nepamätá). Aj voľný čas a hru považuje za ďalšiu možnosť začať nové kolo boja za dosiahnutie dokonalosti (súťaž, prestíž…).
Cestou k emocionálnemu prijatiu nedokonalosti je modlitba a meditácia, problém je, ak ju znova narúšajú výčitky prípadne sebahodnotenie („minule bola modlitba intenzívnejšia…!“).
Životnou úlohou je naučiť sa pokoju, aby dokázali vnímať a hlavne prijať nedokonalosť sveta a seba. Vlastná nedokonalosť vzbudzuje v jednotke zlosť a to prináša paradoxnú situáciu. Táto zlosť je koreňom hriechu jednotky. Je ťažko rozoznateľná, pretože jednotka sa za svoju zlosť hanbí! Nechce si pripustiť, že ju poháňa zlosť a nechce si ani pred sebou samou pripustiť, že je agresívna – zlosť je predsa prejavom nedokonalosti. Aby sa takému prejavu vyhla, nastupuje obranný mechanizmus: kontrola reakcie. Namiesto bezprostredného reagovania sa v zlomku sekundy odohrá vo vnútri proces autocenzúry, ktorý rozhodne čo a ako sa povie. Skutočnosť, že nevie svoju agresivitu priznať, v nej vyvoláva nepredstaviteľný tlak. Dokáže byť ako pochodujúci parný kotol => pracovná zúrivosť je častým ventilom.
Existujú tiež absolútne nevykúpené jednotky, ktoré sa pokúšajú svoju dilemu riešiť inak. Môžu dospieť až k bodu, keď vedú dvojitý život. Na verejnosti a tam, kde sú známe a v strede pozornosti, sa správajú korektne, morálne a bezúhonne. Keď sa potom cítia nepozorované, vyžívajú sa tajne vo všetkom, čo sebe samým (aj druhým) odopierajú…
Až keď sú jednotky úplne sami sebou, môžu sa pomaly naučiť zostať v nedokonalej prítomnosti a dôverovať v postupný rast dobra. Zvláštnym darom či ovocím ducha je práve opačná strana koreňa hriechu: radostná pohoda. Keď si jednotka svoju zlosť prizná, môže s ňou začať pracovať lepšie a konštruktívnejšie, než ktokoľvek iný – často pomáha modlitba (pokoj), láska (vôľa chcieť dobro, teda opak posudzovania) a príroda (v ktorej sa zjavuje dokonalosť). Popri radostnej pohode je potom jednotka rozumná, spravodlivá a vyrovnaná.
Málo zrelá jednotka sa stotožňuje so svojimi ideálmi a môže pôsobiť veľmi arogantne. Počas celého života má blízko k presvedčeniu o vlastnej neomylnosti. Spôsobuje jej ťažkosti robiť dôležité rozhodnutia, pretože sa môže pri nich pomýliť, nepohne sa vpred, lebo sa zaoberá svojimi minulými chybami a omylmi.
Pascou, z ktorej sa musia nevykúpené jednotky oslobodiť je ich nedotklivosť. Musia sa učiť prijímať seba aj druhých a vidieť brvno vo vlastnom oku skôr, než sa začnú zaoberať smietkou v oku druhého (ktorá im je v okamihu nápadná…).
Nezrelé a vnucujúce sa jednotky pôsobia odpudivo a druhí sa cítia byť nimi neustále kritizovaní, a to aj vtedy, keď nepovedia jediné slovo! Ľudia proste túto negatívnu energiu cítia. Jednotky vždy spustia reakciu typu „buď – alebo“. Kriticizmus, ku ktorému sa uchyľujú, sa stáva pre ostatných neznesiteľným a tí sa postupne vzďaľujú.
Jednotka nemá pochopenie, ak ten druhý neprejaví aspoň úprimnú „snahu“ stať sa „lepším človekom“. Ak však dotyčný uzná svoju chybu a prosí o odpustenie, sú jednotky ochotné veľkodušne odpustiť (zriedka však úplne bezpodmienečne). Ak sa v prvom rade nepokúsia o vytvorenie vzťahu dôvery, môžu ich názory a postrehy namiesto pomoci pôsobiť deštruktívne.
Obrat a vykúpenie jednotky začína v momente, keď sa naučí, že nie je len jedna jediná cesta, ale že do Ríma vedie mnoho ciest. Že jej pohľad na svet je len súčasťou obrazu, že predstava o realite je obmedzená a značne spútanejšia, ako si pôvodne myslela. Preto musí uzavrieť priateľstvo so svojou zlosťou a rozpoznať ju skôr, než začne vynášať rozsudky. Musí prestať neustále hľadať projekčnú plochu pre svoje negatívne city a nálady (zvyčajne niektorú z blízkych osôb). Perfekcionizmus je v skutočnosti popieraním pravdivej lásky.
Ak sa jednotka neberie príliš vážne, je vlastne veľmi prívetivá. Potom tiež uzná, že od druhých ľudí sa tiež môže veľa naučiť a bude sa k nim správať s rešpektom a nehou. Môže začať rátať s pokorným realizmom Boha (dovoliť Bohu, aby bol skutočne Bohom), ktorý ju prijíma aj s jej rozporuplnými motívmi (na seba idealizovaný egocentrizmus).
Špecifická výzva sa skrýva v slove rast. Čo rastie, ešte nie je dokonalé, ale je to na ceste. Osobnostný rast je proces a nie vlastnosť, ktorú treba okamžite dosiahnuť a demonštrovať. Životnou úlohou je potom nechať ležať niekedy povinnosti, poriadok a vylepšovanie sveta, a namiesto toho sa hrať, sláviť a užívať si život. Otvoriť sa humoru a dovoliť vďačnosti, aby rástla. Otvoriť sa tiež svojim pocitom – zmiešaným a často nevhodným.
Krídla, ktoré jednotku ovplyvňujú:
Darca (2)
Zmierovateľ (9)
Typ bezpečia:
Pôžitkár (7)
Typ stresu:
Romantik (4)
Správanie nevykúpenej jednotky:
tvrdohlavé, pomstychtivé, farizejské, rozkladné…
Bežné správanie:
perfekcionistické, váhavé, ohľaduplné, strohé, posudzovačné…
Vykúpená osobnosť:
človek sústredený, príkladne etický, vyrovnaný, realistický, kriticky bdelý…
(spracované podľa R. Rohra, A. Eberta, D. Mahona, E. Salmona)